Sovietske tanky v Prahe zlikvidovali komunizmus ako intelektuálny problém – „Pražská jar“ stále prenasleduje Európu

Vraciame sa k udalostiam „pražskej jari“ 1968, ktoré sú pre mnohých už iba dejinami. Pretože ako novinár bol som nielen ich priamym svedkom, ale tiež aj ich aktívnym účastníkom, žiada sa mi spomenúť, ako sme vtedy a neskôr vnímali 21. august 1968, keď do Česko-Slovenska vtrhli sovietske okupačné vojská doplnené symbolickými jednotkami armád niektorých krajín Varšavskej zmluvy. Predovšetkým násilná likvidácia pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ odhalila tzv. proletárskym internacionalizmom maskovanú tvár sovietskeho režimu a jeho veľmocenskú imperiálnu logiku. Reflexiu nás – prívržencov Alexandra Dubčeka – vyjadril neskôr bývalý poľský komunista, znamenitý filozof a historik Leszek Kolakowski: „Vjazdom sovietskych tankov do Prahy prestal byť komunizmus intelektuálnym problémom.“

Redaktor britského denníka Financial Times Tony Barber – ktorý dôverne pozná postkomunistické krajiny východnej Európy, nevynímajúc bývalý Sovietsky zväz – nedávno konštatoval, že tanky votrelcov v uliciach Prahy politické reformné hnutie síce rozdrvili, ale „Pražská jar stále prenasleduje Európu.“ Uvádza, že pre mnohých mladých občanov Českej republiky a Slovenskej republiky – ktoré od roku 1993 idú svojimi samostatnými cestami – búrlivé udalosti osem mesiacov trvajúcej Pražskej jari patria do akejsi vzdialenej, sotva rozpoznateľnej éry. Učia sa o nich na hodinách dejepisu v škole, ale pravdepodobne to registrujú rovnako ako Američania vojnu vo Vietname alebo Francúzi kvázi-revolučné udalosti v máji 1968. Pražská jar sa zdá byť vzdialená, pretože geopolitické prostredie – v ktorom prebiehala – je dávno preč.

Tony Barber sa však domnieva, že z Pražskej jari sa ešte treba poučiť. Prvým poučením je to, že doktríny ideológií a politických praktík – či už ide o komunistický režim v šesťdesiatych rokoch alebo netolerantné dogmy dnešnej radikálnej pravice alebo ľavice – obsahujú zárodky ich vlastného pádu. Navrhujú neadekvátne riešenia zložitých problémov moderných spoločností. Zastrašujú kritikov, znevažujú odborníkov a zjednodušujú príčiny. Tým vytvárajú ekonomickú neefektívnosť, sociálne napätie a politickú nespokojnosť. Druhou poučkou je to, že ľudská túžba po politických právach, spravodlivosti a národnej slobode je nezničiteľná. Za komunistickej éry sa to prejavilo vo východnom Berlíne (1953), Budapešti (1956), Prahe (1968), Gdansku (1980) a v pobaltských štátoch (1988-91).

Podľa názoru Barbera patriotizmus Čechov a Slovákov je viac občiansky ako nacionalistický. Znovuzískanie nezávislosti považuje za jeden z najväčších prínosov roku 1989. Ako tretie poučenie z Pražskej jari uvádza lekciu, že politický boj nemusí byť vedený tak, ako je to väčšine dnešného sveta: jazykom luzy a maniermi „yahoo“ – teda sociálnych sietí. Dubček v roku 1968 mal stále na tvári úsmev a vyzdvihoval dôstojnosť jednotlivca. Možno ho obviňovať z naivnej viery, že komunizmus je reformovateľný. Avšak nakoniec sa usmieval, keď sa po víťazstve Nežnej revolúcie 1989 vrátil ako hrdina vítaný na Václavskom námestí. Spomenuté tri poučenia sú dôležité pre prerobenie západnej politickej vízie za posledné desaťročie.

V takomto kontexte britský novinár upozorňuje, že liberalizmus je na ústupe, vláda zákona je ohrozená a nacionalistický populizmus sa vzmáha. Transatlantické nezhody podkopávajú NATO. Európska únia nemá dostatok súdržnosti, politickej vôle a príťažlivých myšlienok. Česko a Slovensko nie sú imúnne voči nákaze, ktorá sa šíri naprieč strednou Európou a „širším“ západným svetom. V západoeurópskych metropolách – podľa mienky Tonyho Barbera – sú krajiny skupiny V4 podozrivé z toho, že príliš málo dbajú o hodnoty Európskej únie. Pre Čechov a Slovákov je to nebezpečný trend. Vzhľadom na veľkosť ich štátov a geografickú polohu by malo byť ich elementárnym národným záujmom, aby sa neodchýlili od európskeho hlavného prúdu. Vlastne taký bol ideál v „srdci Pražskej jari.“