Problémy Poľska ako nezávislého štátu – nedostatok pracovných síl, spôsobený intenzívnou migráciou a klesajúcou pôrodnosťou

Severný sused Slovenska – Poľsko si počína ako regionálna mocnosť, ktorá sa štylizuje do pozície lídra východnej Európy, pričom sa snaží hrať dominujúcu úlohu v rámci skupiny V4. Varšava vytiahla z historických archívov geopolitický projekt poľského diktátora Józefa Pilsudského „Intermarium“, ktorý mal viesť k vytvoreniu federácie Poľska, pobaltských štátov, Fínska, Bieloruska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska, Juhoslávie a Československa. Zmyslom neúspešnej myšlienky bolo vytvoriť reálnu protiváhu voči Nemecku a Rusku. Aktuálna verzia inovovaného projektu je koncept „Troch morí“, ktorý rozširuje okruh dotknutých štátov a má byť voľnejším zoskupením, ako bola Pilsudského vízia. Práve so zreteľom na poľské geopolitické ašpirácie je potrebné pozornejšie sledovať vývoj v Poľsku – a to nielen jeho vnútropolitické súvislosti, ale aj ekonomický vývoj a sociálnu stabilitu krajiny.

Analytik internetového portál Geopolitical Futures Jacob L. Shapiro nastolil problém „budúceho ekonomického blahobytu a bezpečnosti Poľska ako nezávislého štátu.“ Zmenšujúci sa počet obyvateľov predstavuje pre jeho dlhodobú prosperitu veľkú výzvu. Už desaťročia v krajine zaznamenávajú klesajúcu mieru plodnosti a neudržateľnú úroveň emigrácie. Ekonomické reformy začiatkom deväťdesiatych rokov, nezastavili tok poľských migrantov do zahraničia. Od roku 1989 približne 25 000 Poliakov ročne v emigrovalo – mierne menej ako priemer v rokoch 1979-89. Vstup do Európskej únie v roku 2004 len zhoršil situáciu. Iba v roku 2006 opustilo krajinu približne 50 000 Poliakov, aby hľadali príležitosti v zahraničí. Tieto čísla sa môžu zdať malé – len 0,1 obyvateľov Poľska – ale počas desaťročí mali významný vplyv.

Zatiaľ čo miera hospodárskeho rastu Poľska bola v posledných dvoch desaťročiach najvyššia v Európe, jeho miera pôrodnosti patrí medzi najnižšie. Podľa analytika existujú štyri spôsoby, ako sa Poľsko môže pokúsiť o prekonanie demografických obmedzení. Prvým je zvýšenie miery plodnosti – čo je jednoduchšie povedať, než urobiť. Skoré výsledky poľského vládneho programu 500+ sú pozitívne, ale zvýšenie miery plodnosti na úroveň náhrady si bude vyžadovať viac ako mesačnú výplatu. Druhou možnosťou je zvýšiť efektívnosť a podiel pracovnej sily na trhu. Rozhodnutie vlády znížiť vek odchodu do dôchodku odďaľuje tento cieľ a údaje Eurostatu ukazujú, že keďže Poľsko implementovalo nižší vek odchodu do dôchodku, podiel mužov aj žien vo veku od 60 do 69 rokov na pracovnej sile klesol o takmer 5 percent. 

Treťou možnosťou riešenia je prilákať poľských emigrantov späť z Nemecka, Veľkej Británie a ďalších krajín západnej Európy. Každá poľská vláda od roku 1960 sa o to pokúsila, vrátane strany Právo a spravodlivosť (PiS). Ponuky dotácií a sociálnych programov však nestačia na to, aby pritiahli väčšinu Poliakov. Predovšetkým ide o to, že mzdy v Poľsku sú stále relatívne nízke. V roku 2017 bola minimálna mzda v Nemecku 1 498 € mesačne, ale v Poľsku len 473 € mesačne – a to je aj pomerne vysoká minimálna mzda pre východoeurópsku krajinu. V roku 2016 bola priemerná mzda v Nemecku viac ako trojnásobkom priemerného platu v Poľsku, hoci nájomné a spotrebiteľské ceny sú v Poľsku zhruba o 40% nižšie. Otázne pre Poľsko je však to, či rastúce mzdy môžu prilákať Poliakov, aby sa vrátili domov.

Posledná možnosť je politicky najrizikovejšia: podpora prisťahovalectva do Poľska. Súčasná vláda nesúhlasí s prijímaním prisťahovalcov a utečencov, ale žiadna iná možnosť by nemala taký veľký vplyv na riešenie problémov s počtom obyvateľov ako  otvorenie dverí prisťahovalcom. Problém však ešte nie je dostatočne tak závažný, aby presvedčil vládu PiS, ako aj poľskú spoločnosť akceptovať prisťahovalectvo ako riešenie – čo sa však môže zmeniť. Shapiro uvádza ako príklad Japonsko, kde populácia – podobne ako v Poľsku – starne.  Japonsko je jednou z najhomogénnejších krajín na svete a historicky je odolné voči prisťahovalectvu, ale v posledných piatich rokoch sa počet zahraničných pracovníkov zdvojnásobil tak, že obsadzujú miesta, ktoré jednoducho nemožno naplniť domácim obyvateľstvom. Ak to Japonsko dokázalo, Poľsko to môže tiež – domnieva sa analytik.