Invázia na Ukrajinu je príčinou strategickej porážky Ruska – Krym bude pre Kyjev ešte dlho „tvrdým orieškom“

Ukrajinské oslobodenie mesta Cherson začiatkom novembra bolo viac než len dramatickým vojenským víťazstvom. Ukrajina pri víťazstve na bojisku označila ruského prezidenta Vladimíra Putina za klamára. Len dva mesiace predtým Putin verejne vyhlásil Cherson a ďalšie ukrajinské územia za súčasť Ruska, čím ich implicitne umiestnil pod ruskú jadrovú ochranu. Putin dúfal, že strach z jadrového útoku prinúti Ukrajinu, aby situáciu nebrala na ľahkú váhu a donútila svojich podporovateľov ustúpiť. Jeho plán nevyšiel. Cherson pravdepodobne nebude koncom úspešnej protiofenzívy Ukrajiny. Najväčšia cena leží ďalej na juhu: Krymský polostrov, kde vojna začala v roku 2014. Námestník ukrajinského ministra obrany vyhlásil, že armáda Ukrajiny môže vstúpiť na „Krym do konca decembra“. Takéto poznámky môžu byť úskokom, ktorého cieľom je vystrašiť Rusko. Alebo môžu byť mienené vážne. Oslobodením Chersonu sa Krym určite dostal do zorného poľa Ukrajiny. Rusko môže byť zakopané okolo Krymu, ale ak vojna zatiaľ niečo ukázala, je to, že Rusko môže získať územie a rýchlo ho stratiť. Bitka o Krym je určite možná.

Nemecká analytička Liana Fixová a profesor histórie Americkej katolíckej univerzity Michael Kimmage – obaja experti na Rusko – v americkom časopise Foreign Affairs vysvetľujú, prečo by sa Ukrajina nemala ponáhľať znovu dobyť polostrov. V úvode svojej analýzy aktuálnej situácie pripomínajú, že medzinárodní partneri Ukrajiny sa zaviazali brániť jej územnú celistvosť. Majú záujem zadržať ruskú vojenskú silu a zabrániť obnovenej invázii na Ukrajinu. Ak Krym zostane v rukách Ruska, ohrozí to bezpečnosť Ukrajiny. Ruská invázia v roku 2022 bola zinscenovaná čiastočne z Krymu. Krymský polostrov je dýka namierená nielen smerom k Čiernemu moru, ale aj smerom ku Kyjevu. Anektovaný Krym nebol limitom ruských imperiálnych ambícií – ako mnohí západní lídri dúfali v roku 2014. Skôr bol odrazovým mostíkom pre ruské ambície. Krym však nie je Cherson. Vo vojne zaujíma iné miesto a mnohí západní spojenci majú vážne obavy z eskalácie vývoja okolo Krymu. Putin mohol prehrať v Chersone alebo inde na Ukrajine a akceptovať svoje straty. Mohol by dokonca stratiť Donbas, časť východnej Ukrajiny, ktorú Rusko okupuje od roku 2014, a politicky si vystačiť. Ale Putin určite považuje stratu Krymu a prežitie vo funkcii prezidenta za nezlučiteľné. Nasadí všetky sily, aby sa udržal na Kryme.

Mohla by to byť veľká vec. Ukrajina už preukázala zraniteľnosť Krymu útokmi na ruskú Čiernomorskú flotilu a údermi na most cez Kerčský prieliv, spájajúci Rusko s Krymom. Mala by pokračovať v vojenskom tlaku na Krym a postupovať na juhu Chersonského regiónu. V ideálnom prípade by Kyjev opäť získal kontrolu nad sladkovodným kanálom, ktorý zásobuje Krym väčšinou vody. Ukrajina by mala v každom okamihu vyvolať v Rusku strach z invázie na Krym. Zatiaľ je však múdre pripútať a izolovať ruských vojakov na Kryme bez snahy o znovu dobytie polostrova. Táto stratégia by poskytla Kyjevu silnú pozíciu v budúcich rokovaniach s Ruskom a možno by presvedčila Kremeľ, aby do takýchto rozhovorov vstúpil seriózne. Pomohlo by to udržať jednotu medzi ukrajinskými západnými partnermi, ktorí sa obávajú rizík eskalácie. Ukrajina sa môže pokúsiť prelomiť pozemný most na Krym, oddeliť ruské sily na juhu od síl na východe a znovu získať prístup k Azovskému moru. Nákladná a nebezpečná kampaň na opätovné dobytie polostrova v súčasnosti môže ohroziť protiofenzívu, ktorú Ukrajina tak brilantne vedie od septembra.

Krym je centrom svetových dejín. Počas vlády ruskej cárovnej Kataríny Veľkej v osemnástom storočí jej armáda získala kontrolu nad polostrovom od Osmanskej ríše a začlenila ho do Ruskej ríše. V devätnástom storočí sa Osmani spojili s Britániou a Francúzskom, aby bojovali proti Rusku v Krymskej vojne. V dvadsiatom storočí sa po boľševickej revolúcii stal Krym sovietskym a bol svedkom ťažkých bojov v druhej svetovej vojne. Rokovania medzi sovietskym vodcom Jozefom Stalinom, britským premiérom Winstonom Churchillom a americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom sa uskutočnili v krymskom meste Jalta v roku 1945. V roku 1954 Krym prestal byť súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, keď Kremeľ ho prerozdelil do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

V roku 2014 Rusko so zbraňou v ruke anektovalo Krym. Jeho dobytie sa stalo základným kameňom Putinovho politického dedičstva, znakom ruskej neústupčivosti voči Západu a Putinovým dôkazom, že postsovietsky vek ponižovania Ruska sa skončil. Anexia Krymu bola populárna v Rusku. Mimo Ruska je štatút Krymu jednoznačný: je medzinárodne uznaný ako ukrajinské územie. Suverenita Ukrajiny bude ohrozená, kým sa Rusko nestiahne z Krymu. Hnijúce problémy na Kryme poškodia šance Ukrajiny na vstup do západných inštitúcií, ako sú NATO a Európska únia. Obe organizácie váhajú s prijatím nových členov s nevyriešenými územnými otázkami, čo je jeden z dôvodov, prečo chce Putin zostať na Kryme naveky. Nič z toho však nemôže zabrániť bitke o Krym, bitke, ktorú Rusko len ťažko zaručene vyhrá. Ak by takáto bitka nastala, objavia sa tri hrozby.

Najdôležitejšia je perspektíva jadrovej eskalácie. Od invázie vo februári 2022 musel Putin prekonfigurovať svoje vojnové ciele, pričom si dlhodobo protirečil. Takzvaná špeciálna vojenská operácia na konsolidáciu územia na Donbase bola vlastne neobmedzenou vojnou proti Ukrajine. Putin odvtedy nariadil mobilizáciu, vyhlásil vojnu so Západom a pokúsil sa anektovať štyri južné regióny na Ukrajine, čo je teatrálne gesto, ktoré nemôže zakryť skutočnosť, že Rusko sa vzdalo veľkej časti územia, ktoré zabralo od 24. februára. Ide o majstrovské dielo „nemožného,“ po Putinovej anexii nasledovali implicitné jadrové hrozby. Ukrajina odhalila tieto hrozby ako prázdne opätovným získaním veľkých častí nedávno anektovaného územia, na čo Rusko nereagovalo jadrovou eskaláciou.

To, čo bolo blafovaním v Chersone, nemusí byť blafom na Kryme. Krym má pre Putina a pre mnohých Rusov osobitné postavenie v ruskej histórii a kultúre. Figuruje v príbehu o druhej svetovej vojne, ktorý Putinovo Rusko vrúcne prijalo. Pre generácie Rusov to bola dovolenková idylka, obdoba Floridy a Kalifornie v Spojených štátoch. Región je veľký aj v ruskej literatúre, najmä v Tolstojovych Sevastopolských poviedkach (1855) a Ostrove Krym od  Vasilija Aksijonova (1981). Politicky bol Krym pred rokom 2014 regiónom Ukrajiny najbližšie k Rusku a mnohí z jeho 2,4 milióna obyvateľov zastávajú proruské názory. Od roku 2014 Rusko prenasleduje proukrajinských aktivistov a krymských Tatárov, čím mnohých z nich prinútilo opustiť Krym. Anexia Krymu je Putinovým charakteristickým úspechom, ktorý má demonštrovať postsovietske znovuobnovenie moci Ruska, rozsah jeho vojenskej sily a lesk Putinovej strategickej bystrosti. Chválil sa ruskému ľudu oklamaním Západu na Kryme. Po vytvorení tohto príbehu by sa Putin stal obeťou, keby Ukrajina znovu dobyla Krym. Bol by to on, kto by bol oklamaný.

Krym je pre Putinovo Rusko viac ako len symbol. Má veľkú strategickú hodnotu pre každú krajinu, ktorá ho vlastní. Umožnil ruskú námornú blokádu Ukrajiny, ktorá je hlavným ekonomickým tlakom vo vojne, a Krym je už viac ako dve storočia domovom ruskej Čiernomorskej flotily. Po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 Rusko a Ukrajina uzavreli dohodu, podľa ktorej si Rusko prenajalo prístav Sevastopoľ od Ukrajiny – dohodu, ktorá trvala až do anexie v roku 2014. Upevnenie ruskej kontroly nad Sevastopoľom – v záujme flotily – bolo hlavný dôvod ruskej anexie Krymu. Na rozdiel od Chersonu môže byť Krym pre Putina skutočnou červenou líniou.

Druhá hrozba súvisí s tým, že, aj keby bolo ľahké dobyť 10 000 štvorcových míľ Krymu, pre Kyjev by nebolo ľahké spravovať tento región. Polostrov je okupovaný od roku 2014. Aký účinok mala táto okupácia, je ťažké posúdiť. Mnohí obyvatelia Krymu žijú podľa ruských zákonov a považujú sa za ruských občanov. S ukrajinskými vojakmi by sa možno zaobchádzalo ako s osloboditeľmi, ale obyvatelia Krymu, ktorý je väčší ako Lotyšsko alebo Estónsko, by ich všeobecne neakceptovali. Kyjev sa bude musieť rozhodnúť, či postaví kolaborantov a politických lídrov pred súd alebo im udelí amnestiu. Každá z možností by bola politicky rozdeľujúca. Zložitosť obnovenia ukrajinskej správy Krymu za vojny by mohla nepriaznivo ovplyvniť globálny imidž Ukrajiny v čase, keď sa Ukrajina pri získavaní vojenskej a ekonomickej podpory spolieha na svoju pozitívnu povesť.

Treťou hrozbou je potenciálne rozbitie aliancie, ktorá podporuje Ukrajinu. Počas vojny Ukrajina a jej západní partneri dosiahli pozoruhodný stupeň súdržnosti, aj keď samozrejme existujú rozdiely. Ukrajina bojuje o prežitie a chce väčšie zapojenie Západu do vojny. Západ je znepokojený eskaláciou nukleárne vyzbrojeného Ruska a rozhodol sa nezapájať do toho svoje vlastné jednotky. Krym by bol pre koalíciu veľkou skúškou. Väčšina stredoeurópskych a východoeurópskych spojencov by plne podporovala Ukrajinu. Prikláňajú sa k tomu, že Putinove jadrové hrozby považujú za zásadne neúprimné. Ostatné krajiny podporujúce Ukrajinu majú iný kalkul a sú viac znepokojené rizikami eskalácie. Patrí medzi ne Francúzsko, Nemecko a Spojené štáty americké. Brazília, Čína, India a ďalšie krajiny globálneho Juhu sa snažia o rýchle ukončenie vojny a jej mnohých globálnych dominových efektov. Nezaoberajú sa podstatou problému Krymu, nechcú ho uznať ako súčasť Ruska, no túžia po tom, aby celý problém zmizol.

Koalícia podporujúca Ukrajinu sa doteraz múdro vyhýbala vyhlasovaniu konkrétnych vojnových cieľov, čím dávala Ukrajine maximálny priestor na manévrovanie. Skupina G7 vydala v októbri komuniké, v ktorom žiadala „spravodlivý mier“ a stiahnutie Ruska z ukrajinského územia. Nepovedalo sa, či sa tento spravodlivý mier má dosiahnuť vytlačením Ruska z Ukrajiny (vrátane Krymu) vojenskými prostriedkami alebo rokovaním o urovnaní, ktoré by zahŕňalo kompromisy s Putinom. Teoreticky by rýchle prevzatie Krymu mohlo zabezpečiť Ukrajinu proti tomu, aby Rusko v budúcnosti využilo polostrov ako základňu, čím by sa vojna podľa ukrajinských podmienok skončila. V praxi by to riskovalo jadrovú eskaláciu a bolo by to pre Ukrajinu veľmi nákladné, kým by vojna pokračovala v iných častiach krajiny, pretože zásoby munície, ktorú má Ukrajina k dispozícii, sa zmenšujú a Rusko útočí na jej zdroje vody a elektriny.

Podľa názoru Liany Fixovej a Michaela Kimmageho Ukrajina by mala udržať Krym zraniteľný pokračovaním v útokoch na vojenské ciele. Mala by sa posunúť ďalej na juh v Chersonskej oblasti a ukázať, že Krym a jeho zásoby vody sú v dosahu ukrajinskej armády. Hrozba invázie na Krym  by nikdy nemala zmiznúť zo stola. Dáva Ukrajine skutočnú moc nad Ruskom a pákový efekt v potenciálnych rozhovoroch. Vzhľadom na Putinovu fixáciu na Krym to môže byť najväčšia sila, akú má Ukrajina. Zastavenie opätovného dobýjania Krymu a zároveň pokračujúci vojensky tlak nemusí zabrániť Putinovmu použitiu jadrových zbraní na Ukrajine, ale zníži riziko. Okrem toho dôležitými krátkodobými a strednodobými cieľmi sú  posilnenie ukrajinskej protiraketovej a protidronovej obrany a pomoc pri  postupe ukrajinských síl na severovýchode a juhovýchode. Ukrajina by sa mala zamerať na likvidáciu pozemného mosta na Krym, po ktorom Moskva dlho túžila a za ktorý brutálne bojovala. Ak ukrajinská armáda uspeje, môže vraziť klin medzi ruské sily na juhu a východe postupom k Melitopolu a ďalej k Azovskému moru. Rozpadajúca sa ruská kontrola nad týmito územiami na východe a juhu by prispela k celkovej nestabilite postavenia ruskej armády na Ukrajine a k neobľúbenosti vojny v Rusku.

Ukrajina a jej priaznivci by mali k otázke Krymu pristupovať s dôverou. Rusko si už vo februári spôsobilo strategickú porážku svojím rozhodnutím o invázii na Ukrajinu. Ukázalo sa, že jeho armáda je slabšia, ako mnohí pred vojnou predpovedali. Je autorom vlastnej diplomatickej izolácie, ktorú môže zvrátiť jedine ukončením vojny. Uvalením sankcií podkopalo svoju ekonomiku a spomalilo svoju vojenskú modernizáciu. Umocnilo  silný pocit národnej spolupatričnosti na Ukrajine a dramaticky posilnilo transatlantickú alianciu, ktorej je teraz Ukrajina de facto členom. Postupom času sa prejavia vrodené slabé stránky Ruska a aktíva Západu a Ukrajiny. Keď tak stane, otvoria sa nové možnosti riešenia otázky Krymu.