Strategickým omylom Pellegriniho by bol koaličný vzťah s Ficom – bizarné projekty nevrátia k moci opotrebované tváre

Slovensko je semenišťom populizmu, na ktorom sa priživujú politické strany bez ohľadu na to, akou ideológiou sa oháňajú alebo čo vyčítajú svojim súperom ako prejav populizmu. Populizmus, ak to nie je iba nadávka, je reakciou na určité spoločenské deformácie, pričom jeho podstata spočíva v takom zjednodušení ich koreňov, ako aj riešení, ktoré sa javia na prvý pohľad i trochu jednoduchšiemu človeku pochopiteľné. Orgie populizmu zažívame na sociálnych sieťach – napríklad na Facebooku – kde rétoricky nadaní manipulátori prezentujú pútavým spôsobom polopravdy alebo zdanlivo logické konštrukcie zložitých spoločenských problémov. Populizmu sa nevyhýbajú ani médiá, ktoré dobromyseľne – azda i z nevedomosti asistujú populistickým politikom pri šírení ich programov zameraných proti vládnym elitám, bohatým a privilegovaným vrstvám.

Na vlne populizmu sa dostali na Slovensku do vlády bizarný politický subjekt Igora Matoviča Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a tiež Matovičov spolupútnik Boris Kollár s jeho Sme rodina. Od ich nástupu k moci vo februári 2020 väčšina ich naivných voličov už vytriezvela, ale prieskumy volebných preferencií opakovane naznačujú, že ich sklamaný elektorát nachádza nádej v strane Hlas-SD a časť sa vrátila do tábora voličov strany Smer-SD, ktorá práve pričinením Matovičovej prostoduchej politiky revitalizovala svoj potenciál a zaradila sa na druhú priečku v prieskumoch volených preferencií. Umelý politický konštrukt Andreja Kisku – strana Za ľudí stratil šancu na existenciu v budúcom parlamente a z pôvodnej koalície vládnych strán zostala iba strana Sloboda a Solidarita, ktorá by sa mohla po najbližších parlamentných voľbách podieľať na budúcej vláde.

Podľa prieskumov sa na politickej scéne objavili tri politické subjekty – Progresívne Slovensko, Kresťanskodemokratické hnutie a Aliancia-Szövetség – ako potenciálne nové parlamentné strany s určitými vyhliadkami participovať na zložení novej vlády. Analytici zatiaľ iba stranu Progresívne Slovensko spomínali medzi prípadnými koaličnými partnermi, i keď nie s určitosťou, pretože ju považujú za stranu „mestského typu“ – takže jej doterajšie percentá z prieskumu berú s rezervou. Okrem toho strana Progresívne Slovensko priori vylúčila koaličné partnerstvo so stranou Hlas-SD, ktorá ako dominantná sila opozície ašpiruje na kľúčovú úlohu pri zostavovaní novej vlády. KDH si vopred „nezabuchlo dvere“ pred žiadnou z alternatívnych zostáv demokratickej koalície. A maďarská strana Aliancia-Szövetség sa profiluje ako subjekt výrazne orientovaný napravo od stredu, čo jednoznačne predurčuje jej koaličnú budúcnosť.

V zložitej situácii sa nachádza strana Hlas-SD, ktorá – ak si zachová svoje dominantné postavenie na opozičnej scéne – bude hlavným kandidátom na zostavovanie vlády. Strategickým omylom Petra Pellegriniho by bolo, keby ho pravicové strany vmanévrovali do koaličného vzťahu s jeho materskou stranou Smer-SD. Zaiste to strana Hlas-SD neurobí, pretože Ficova strana nie je žiadna sociálna demokracia, ale nacionálno-konzervatívne orientovaná populistická strana. Ak si nechce paktovaním s Ficom vykopať svoj politický “hrob,“ bude musieť Pellegrini hľadať priestor na kompromis s demokratickými stranami, aby spolu vytvorili vládu „národnej zhody“ – teda exekutívu, ktorá prevezme správu štátu v ťažkom období energetickej a ekonomickej krízy, umocnenej vojnou na Ukrajine. Ľavicovo-pravicový Pellegriniho „hybrid“ by nebol na Slovensku ničím originálnym, pretože v takomto zložení fungovala aj vláda Jozefa Moravčíka a tiež prvý kabinet Mikuláša Dzurindu.

Mediálni manipulátori i okrajové postavičky slovenskej politickej scény sa nemôžu vyrovnať s tým, že by sa časť garnitúry bývalej vládnej strany Smer-SD vrátila k vládnemu kormidlu pod novou značkou. Preto naivne vymýšľajú „projekty“ a fantazírujú o tom, ako by vrátili „do hry“ opotrebované politické tváre. Možno kalkulujú aj s tým, že referendum o predčasných voľbách v januári 2023 dopadne rovnako ako väčšina takýchto akcií – a to by malo určitým spôsobom konsolidovať potenciál síl koaličného tábora súčasnej vlády. Ani neúspech tohto referenda však nezvráti rekordný stav spoločenskej nespokojnosti a nezachráni vládnu koalíciu, ktorá sa chopila moci vďaka populizmu Igora Matoviča, ktorému prestieral „červený koberec“ svojou politikou korupcie,  klientelizmu a partokracie trojnásobný premiér Robert Fico