Rozpadol sa obraz pokojného, silného a múdreho Putina – muž v strednom veku dopustil sa nenapraviteľnej chyby na Ukrajine

Počas dvadsiatich rokov, čo je Vladimír Putin v Rusku pri moci, jeho mediálny obraz na Západe sa formoval premysleným úsilím moskovskej propagandistickej mašinérie (od oficiálnych štátnych médií až po prejavy vplyvových agentov) a západných laikov vnímajúcich povrchný obraz ruských vládcov. Zároveň európski politici a odborníci, ktorí o niečo lepšie rozumeli podstate režimu a jeho vývoju, nepripisovali vzniku mýtu o Putinovi žiadnu dôležitosť a neponáhľali sa ho spochybňovať. Táto zdržanlivosť sa vysvetľuje  skôr prostou ľahostajnosťou  (možno časom nie nezištnou sebeckosťou), než súhlasom s vytváraním mýtov alebo aktívnou účasťou na týchto mýtoch. Vlastne vieme, že legendy, ktoré úspešne našli pôvodný preberaný obraz, začínajú žiť vlastným životom a nevzdávajú sa svojich pozícií bez odporu.

„Ale 24. februára sám Vladimír Putin vstúpil do smrteľného boja s vlastným imidžom, ktorý tak dlho budoval a vštepoval do verejnej mienky Európy“ – takto uvádza analytik Sergej Michajlov svoj rozbor Putinovho vývoja počas jeho pôsobenia v Kremli.   Ťažko povedať, do akej miery si bol ruský prezident vedomý perspektívy vojenskej akcie na Ukrajine, hodnej Herostrata, alebo trúfalo veril, že kult, ktorý vytvoril, odolá akejkoľvek skúške. Tak či onak, po obraze pokojného, ​​silného a múdreho Putina, najlepšieho priateľa detí a športovcov, blahosklonne hľadiaceho na rozruch demokraticky zvolených lídrov počas volebného obdobia, nezostala ani stopa. Teraz v strednom veku, zmätený, ľstivý a vo svojej arogancii smiešny, no stále nebezpečný človek, neustále sa niečím vyhráža – a čím ďalej, tým hroznejšie sa jeho hrozby objavovali pred zrakmi Európy. Pod jeho vedením utrpela „druhá armáda sveta“ sériu citlivých porážok od nepriateľa.

Karikatúry Putina v európskej tlači nám pripomínajú časy veľkých konfrontácií 20. storočia, keď bol nepriateľ vždy zobrazovaný v tej najžalostnejšej podobe. Neschopnosť ruských úradov a obludnú korupciu v armáde komentátori spomínajú ako samozrejmosť. Predtým predstavivosť Európanov pripisovala Putinovi kompetentné vedenie krajiny tak veľkej a zložitej ako je Rusko, v ktorej sa vďačným ľuďom žije stále lepšie. Teraz sa neustále dozvedajú o nábore väzňov „kuchárom“ Jevgenijom Prigožinom, o úžasných vyhláseniach Ramzana Kadyrova, o bezmocnom, neschopnom ministerstve zahraničných vecí a iných dôkazoch o strate kontroly. Situáciu ilustruje Putinova účasť na summite Šanghajskej organizácie spolupráce v Samarkande, kde lídri Číny a Indie celkom priamo vyjadrili svoju nespokojnosť s vojenskou operáciou,

V roku 2007 bol Vladimír Putin ocenený časopisom Time ako osobnosť roka. Táto voľba odrážala vtedajší konsenzus v západnej verejnej mienke o predstave vodcu z Moskvy, ktorý si nárokuje globálnu úlohu. Nedá sa povedať, že postoj k tomuto Putinovi bol mimoriadne nadšený a jeho obraz bol ideálny. V úvodníku sprevádzajúcom výber časopisu Time poznamenali, že ruského prezidenta je ťažké podozrievať z demokratického presvedčenia alebo zo záväzku k slobode prejavu. Na Západe si pamätali vojnu v Čečensku a záležitosti Jukosu i brutálny nedostatok profesionality úradov, ktorý sa prejavil pri havárii ponorky Kursk a teroristických útokoch na Dubrovku a Beslan – čo nikdy nevyvolalo súhlas. Putin sa však dokázal priblížiť k pragmatickým lídrom Európskej únie s dôverou, takže nikto nikdy nespochybňoval prednosti ich modelu rozvoja.

Dlho a usilovne sa tváril, že je jedným z nich, že je jedným z tých, ktorí hovoria tou istou rečou (aj doslovne – s Angelou Merkelovou Putin rád komunikoval bez tlmočníkov). A ak došlo k nezhodám, tak len preto, že jednoducho hájil záujmy Ruska. Ako priznala Angela Merkelová v rozhovore po svojej rezignácii, úprimne verila v možnosť pozitívnych politických zmien v Rusku prostredníctvom posilnenia ekonomických väzieb s Európou. A v Putinovi videla vhodného partnera. Teraz je zvláštne spomenúť si, ako často v tých rokoch politici a odborníci rôznymi spôsobmi opakovali myšlienku, že svet potrebuje stabilné a silné Rusko. Myšlienka Európy od Lisabonu po Vladivostok sa zdala nielen realistická, ale aj záležitosť blízkej budúcnosti. Tvrdilo sa, že bez účasti Ruska by nebolo možné poraziť medzinárodný terorizmus alebo vyriešiť aspoň jeden regionálny konflikt. Ako sa často stáva, v takýchto úvahách sa prvky kvalitatívnej analýzy reality zmiešali s neopodstatnenými dobrými úmyslami a jednoducho nesprávnymi hodnoteniami situácie. Na jednej strane, ak vezmeme do úvahy, že Rusko má jadrové zbrane a takmer nevyčerpateľné zásoby prírodných zdrojov, bolo by možné urobiť rozumné závery o potrebe spolupráce. Na druhej strane myšlienka, že silná moc je pre Rusko organická, o žiadosti Rusov o „pevnú ruku“, o takmer absolútnej podpore Putina v rámci krajiny a podobne bola (a zostáva) v Európe celkom bežná a Putin tieto legendy obratne využil. Na Západe boli pripravení utešovať sa tým, že Putin vie, čo robí, aj keď jeho rozhodnutia nie vždy zodpovedajú európskym hodnotám.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Európa veľmi obávala príchodu chaosu z východu. Putinove nároky na kontrolu nad politickým vývojom bývalých sovietskych republík, ktoré sa prejavili dávno pred rokom 2014, boli vnímané, dalo by sa povedať, s pochopením. Nikto nechcel, aby sa občianska vojna zopakovala tak, ako na území bývalej Juhoslávie, ale v inom, ešte väčšom rozsahu. Teraz je zvláštne čo i len pomyslieť si, že by sa Putin mohol javiť ako garant stability postsovietskeho priestoru. Nakoniec nemožno nespomenúť prítomnosť extrémnych pravicových a extrémne ľavicových síl, ktoré inklinujú k populizmu a popierajú prirodzenú hodnotu demokratických procedúr a inštitúcií, na samotnom Západe. Akceptujú dosť nedbalý, manipulatívny postoj Putina k ruským zákonom a ústave, jeho pochybnú minulosť dôstojníka KGB a účasť ex offo na zločineckých schémach v Petrohrade v 90. rokoch, jeho hrubé vtipy a zjavné, demonštratívne lži, čo nespôsobilo odmietnutie, ale dokonca sympatie – ako organické prejavy osobnosti silného vodcu, oproti slabým a pokryteckým Európanom. V tomto prístupe svoju úlohu zohral aj tradičný antiamerikanizmus časti západoeurópskych elít.

Ak k tomu pripočítame ochotu Moskvy vynakladať obrovské sumy peňazí na korumpovanie západných politikov a vytváranie mechanizmov na ovplyvňovanie verejnej mienky, potom sa nemožno čudovať výslednému obrazu Putina ako silného vodcu tajomnej krajiny, ktorému nechýba zvláštny šarm, schopnosť presadzovať svoj vlastný záujem, nepoznajúceho žiadne pochybnosti a obľúbeného ľuďmi. Celá táto ťažkopádna, rozporuplná a nejasná konštrukcia sa začala v roku 2014 rozpadávať. Ukázalo sa, že Putin prehliada nielen ruské zákony, ale aj medzinárodné právo. Asi nemá teraz veľký význam popisovať všetky etapy tejto cesty od referenda na Kryme a zostrelenia boeingu MH 17 nad Ukrajinou  až po zásah do vojny v Sýrii a pokus o atentát na Skripaľovcov. Putina začali vnímať ako nebezpečného a hrozivého protivníka, s ktorým sa, samozrejme, nevyvinú priateľské vzťahy, ale zároveň s ním asi treba nejako vychádzať.

Množstvo mýtov však zostalo stabilných – napríklad, že ruský prezident obhajuje niektoré strategické záujmy, ktoré treba uznať a brať do úvahy. Zároveň sa Putinova moc naďalej považovala za samozrejmosť, čo bola axióma, ktorá nepodliehala overovaniu. Mnohí západní politici, od Donalda Trumpa po Marine Le Penovú, otvorene obdivovali Putinovu silu a tvrdosť a ich voliči o takom prezidentovi snívali. Tieto názory sa ešte nezdali neslušné. Putin však opäť zasadil ranu sám sebe. Ešte pred ohlásením „špeciálnej vojenskej operácie“ začal vydierať Európu plynom a začal Západu neustále pripomínať, že Rusko má jadrové zbrane – akoby mimochodom. A 24. februára došlo z pohľadu Západu k úplne nemysliteľnému porušeniu všetkých a akýchkoľvek zákonov a noriem. Ani Le Penová, ani Viktor Orban, ani jediný politik v Európe sa nedokázali zdržať odsúdenia Putinovho rozhodnutia, ktoré bolo na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN prijaté v histórii takmer jednomyseľne. Keď Ukrajina do troch dní nepadla, k špekuláciám o svetovom hlade kvôli zastaveniu vývozu obilia z Ukrajiny sa pridali aj hrozby použitím jadrových zbraní a zbavením Európy ruského plynu. To však nebolo všetko. Sotva bolo možné vďaka sprostredkovaniu Turecka dosiahnuť kompromis v oblasti obilia, tak bola ohrozená bezpečnosť Záporožskej jadrovej elektrárne. Človek má dojem, že neúnavný Putin venuje všetok svoj čas konštrukcii veľkých i malých problémov a provokácií – ako hlavný „dvorný chuligán, terorizujúci všetkých naokolo pre svoje potešenie.“

V septembri 2022 vysielajú francúzske televízne spravodajstvo, v štúdiu sú odborníci a novinári. Jeden z nich cituje Putinov prejav k ľudu o mobilizácii, v ktorom sa doslova uvádza toto: cieľom Západu je „oslabiť, rozdeliť a v konečnom dôsledku zničiť našu krajinu… už priamo hovoria, že v roku 1991 dokázali rozdeliť Sovietsky zväz a teraz nastal čas pre samotné Rusko. A ďalej zaznelo: „Západ prekročil každú hranicu vo svojej agresívnej protiruskej politike. Neustále počúvame hrozby voči našej krajine, našim ľuďom.“ Účastníci diskusie v štúdiu sa na seba pozrú a povedia si: to je ale lož od prvého do posledného slova! Jasné klamstvo. Nikto na Západe nehovorí o kolapse Ruska a ani sa mu nevyhráža. Nie je možné nájsť jediného zodpovedného politika, ktorý by sa pod takéto vyhlásenie podpísal vo svojom mene, a ešte viac v mene kolektívneho Západu. Jeden z novinárov dodáva: počúvajte, už niekoľko mesiacov analyzujeme Putinove vyjadrenia a vidíme, že klame neustále, bez prestania a dokonca bez viditeľného účelu. A nikto z prítomných nenamieta, nepripomína niektoré životne dôležité záujmy Ruska, ktoré treba rešpektovať a v mene ktorých Putin koná. Mimochodom, dokonca aj pred piatimi – či siedmimi rokmi, dokonca aj po udalostiach v roku 2014, by sa tieto záujmy s vysokou mierou pravdepodobnosti v tomto štúdiu nespomínali.

Teraz je súčasný prezident Ruska v očiach Európanov zmätený – zahnaný do kúta,  muž v strednom veku, ktorý sa dopustil nenapraviteľnej chyby a je zodpovedný za vojnové zločiny, ku ktorým sa zbierajú dôkazy v plnom prúde. Tento človek je nebezpečný a nevie nájsť východisko zo situácie, v ktorej sa nachádza. Nikto v Európe sa už Putina nebojí a nerešpektuje ho. Nikto neverí, že dokáže poraziť Ukrajinu. Vlastníctvo jadrových zbraní samozrejme neumožňuje premeniť konfrontáciu na obyčajnú súťaž politických a ekonomických systémov, kde je víťaz vopred známy. Ale ani Putinovo sebazničujúce chvastanie sa, že je pripravený v prípade potreby použiť všetky dostupné zbrane, nepôsobí želaným dojmom. Každý chápe, že ide o vydieranie; pričom najlepšou odpoveďou je podporovať Ukrajinu až do úplného víťazstva. Putin sa vždy snažil hrať na rozpory Európanov v rámci Európskej únie, no napokon dosiahol nielen ich pôsobivú politickú jednotu tvárou v tvár invázii na Ukrajinu, ale aj úplné zničenie svojho niekdajšieho obrazu v očiach verejnosti. Je strašidelný, ale neboja sa ho