Ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove – srbský prezident nevie, ako uniknúť dusivému objatiu najbližšieho spojenca

Nedávnu návštevu ruského prezidenta Vladimíra Putina v Belehrade – prvú po viac ako štyroch rokoch – s radosťou očakávali srbskí politici. Napriek tomu, že bola prezentovaná ako monumentálna, nevzišla z nej žiadna dohoda, ktorá by mohla byť označená ako monumentálna. V skutočnosti srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi zostala iba skromná príležitosť – a to chváliť svojho ruského dobrodinca pred verejnosťou – a zároveň sa pokúšať presvedčiť Kremeľ za zatvorenými dverami, aby poskytol Belehradu aspoň trochu povzbudenia v najdôležitejšej otázke srbskej zahraničnej politiky: uznaní Kosova. Zahraničnému pozorovateľovi sa ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove javí ako všestranná podpora Srbska. Ubezpečenia, že Rusko nikdy neopustí Srbsko, ochráni ho pred tlakom Západu a urobí všetko pre to, aby zachovalo jeho územnú celistvosť, pôsobia ako gestá neochvejného priateľstva voči Srbom. V skutočnosti však srbské vedenie nevie, ako sa zbaviť tejto podpory, ktorá nenecháva Belehradu priestor na manévrovanie pri rokovaniach o Kosove.

Zástupca šéfredaktora internetovej stránky Carnegie.ru Maxim Samorukov napísal, že konflikt kvôli Kosovu  sa zdal byť nekonečným, ale mnohé udalosti v uplynulých  osemnástich mesiacov prispeli k reálnosti jeho riešenia viac, než sa o tom dokonca ani najodvážnejší optimisti neodvážili čo i len trochu snívať. Po prvé: Brusel nakoniec stanovil možný dátum vstupu Srbska do Európskej únie – rok 2025, čo signalizuje, že pričlenenie krajiny k EÚ je celkom reálne – za predpokladu, že Belehrad splní určité podmienky, z ktorých hlavnou je vyriešenie kosovského konfliktu. Po druhé: západný Balkán opäť priťahuje pozornosť európskych a atlantických štruktúr. Čierna Hora sa pripojila k NATO a západný tlak pomohol viac-menej vyriešiť spor medzi Gréckom a Macedónskom kvôli jeho oficiálnemu názvu. Dokonca aj Bosna – stále paralyzovaná etnickými konfliktami – priblížila sa k vstupu do Severoatlantickej aliancie; NATO schválilo akčný plán pre jej možné pristúpenie. Okrem toho rokovania o vstupe  Albánska do EÚ sú plánované na začiatok tohtoročného leta.

Po jedenástich rokoch od vyhlásenia nezávislosti  Kosova v roku 2008 sa srbskí lídri ocitli vo veľmi zložitom, trochu schizofrenickom vzťahu s Moskvou, ktorá teraz môže v podstate vetovať akýkoľvek návrh na mier v Kosove, čím si  srbskí lídri podpísali politický rozsudok smrti. Na základe hlbokého rozhorčenia, že Západ uznal nezávislosť Kosova bez toho, aby poskytol čo i len najmenšie ústupky Belehradu, srbskí politici všetkých „farieb“ hľadali útechu v Rusku. So zámerom ukázať voličom, že nebudú iba mlčky trpieť ponižovanie Západom, srbskí lídri rozvinuli ostentativne priateľské vzťahy s Moskvou a vyzdvihovali všetky výhody rusko-srbskej spolupráce. V obavách, aby nestratili predstavu o ich skutočnom vlastenectve vo svojej krajine, v realite nezohľadnili cenu tohto priateľstva z dlhodobého hľadiska.

Roky nekontrolovateľnej chvály viedli k takmer náboženskému kultu Ruska a Putina v Srbsku. Vladimír Putin je už niekoľko rokov najpopulárnejším zahraničným vodcom, ktorý sa teší cca 80-percentnej podpore srbskej populácie – čo je nedosiahnuteľné u žiadneho srbského politika. Ruský prezident je na druhom mieste za bývalým juhoslovanským vodcom – maršalom Josipom Brozom Titom, čo sa týka čestného občianstva,  ktoré mu udelili srbské mestá.

Podľa názoru Maxima Samorukova popularita Putina trápi prezidenta Vučića, ale nemôže sa vzdať „drogy“, ktorou je Putinova popularita. Srbská opozícia v uplynulých mesiacoch organizovala protesty v Belehrade a žiadala, aby vláda prestala vyvíjať nátlak na médiá, začala vyšetrovať politické vraždy a bitky a uskutočnila slobodné voľby. Teraz, vyzbrojený Putinovou prítomnosťou, môže Vučić  vnímať demonštrantov ako okrajové prvky a sám sa prezentovať ako skutočný politik svetovej úrovne, ktorý má domácu i medzinárodnú podporu. Jediným problémom je však to, že tieto prínosy zahraničnej politiky pre Vučića sa premietajú do vážnych domácich obmedzení. Významný počet Srbov je presvedčených o tom, že Rusko a Putin sú oveľa spoľahlivejšími obhajcami srbských záujmov než ich vlastný prezident. Takže ak sa Vučić inšpiruje perspektívou vstupu do EÚ – teda naozaj by sa odvážil uznať Kosovo bez súhlasu Ruska – Kremeľ ho ľahko ako politika môže zničiť. Môže jednoducho vyhlásiť, že ako skutočný spojenec srbského ľudu namiesto predajnej politickej elity bude Rusko naďalej brániť územnú celistvosť Srbska tým, že odmietne uznať Kosovo.

Prezident Vučić chápe toto riziko perfektne, a preto išiel na jeseň do Moskvy, aby tam zistil, ako Rusko zareaguje na prípadnú dohodu o Kosove. Zrejme zostal sklamaný. Moskva nemá dôvod podporiť konečné riešenie konfliktu v Kosove, pretože týmto krokom nezíska nič, ale stratí svoj vplyv v regióne. V súčasnosti je

Rusko kľúčovým spojencom Srbska, pretože ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN môže zaručiť, že Kosovo sa nemôže pripojiť k OSN ani k iným medzinárodným organizáciám. Ale ako náhle by Belehrad uznal nezávislosť Kosova (bez ohľadu na podmienky), Srbi by okamžite stratili odkázanosť na ruské veto v BR OSN. Iba ropa, zemný plyn a historické väzby by zostali ako základ pre ich špecifický vzťah. Všetko je to dobré, ale aj ostatné krajiny východnej Európy majú vo svojich vzťahoch s Ruskom všetky tieto veci k dispozícii, napriek tomu Moskva nie je ich kľúčovým spojencom.

Maxim Samorukov v tomto kontexte nastolil otázku: prečo by Rusko malo pomáhať pri riešení konfliktu v Kosove? Chcete umožniť Srbsku vstúpiť do EÚ a pripojiť sa tak k sankciám proti Rusku? Povzbudiť Rusov k získavaniu víz pri návštevách Srbska? Chcete mať dvojstrannú obchodnú dohodu Srbska s Ruskom v záujme EÚ? Alebo umožniť Srbom prehĺbiť spoluprácu s NATO a stať sa súčasťou Západu? Všetky tieto okolnosti sú pre Rusko nepriaznivé a aby sa im predišlo, musí pokračovať politika odmietania uznať Kosovo. Pre vonkajšieho pozorovateľa sa ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove javí ako celková podpora Srbska.  Ubezpečenia, že Rusko nikdy neopustí Srbsko, ochráni ho pred tlakom Západu a robí všetko pre to, aby krajina zachovala svoju územnú celistvosť – javí sa ako gesto neochvejného priateľstva voči Srbom.

V skutočnosti srbské vedenie nevie, ako sa zbaviť tejto ruskej podpory, čo nenecháva Belehradu priestor na manévrovanie pri rokovaniach o Kosove. Srbskí lídri sa nemôžu prejaviť, že sú menej vlasteneckí ako Kremeľ. Kremeľ to vie a vydáva verejné vyhlásenia, ktoré nútia Srbov, aby prijali najnepriaznivejšie pozície.

Oficiálne Moskva tvrdí, že uzná akékoľvek rozhodnutie o Kosove, ktoré uspokojuje Belehrad a dodáva, že toto rozhodnutie musí byť formulované na základe rezolúcie OSN č. 1244. Toto uznesenie však nehovorí o perspektívach nezávislého Kosova; umožňuje len autonómiu a samosprávu v Srbsku. Uznesenie bolo prijaté pred dvadsiatimi rokmi, dnes však každý chápe, že nikto nepotrebuje návrat Kosova do Srbska, najmä nie samotní Srbi. Je to však lokálna otázka, zatiaľ čo Rusko sa oveľa viac zaoberá vlastnou konfrontáciou so Západom. Využíva Kosovo ako dôležitý argument, že Západ nedokáže vyriešiť konflikty jednostranne ani v Európe. Vrelé prijatie Vladimíra  Putina v Belehrade naznačuje, že sotva si možno predstaviť, čo by Aleksandar Vučić mohol ponúknuť ruskému prezidentovi, aby prinútil Kremeľ akceptovať riešenie konfliktu v Kosove. Je to práve Washington – nie Vučić – ktorý by tu mal prísť s ponukou. Vučić má možnosť voľby medzi politickou samovraždou alebo zachovaním trochu nezmyselného, ​​ale celkom pohodlného status quo, v ktorom nevie, ako uniknúť dusivému objatiu svojho najbližšieho spojenca.