Theresa Mayová premárnila vážnosť kabinetu a stratila autoritu – európski lídri prejavili voči Británii „trpezlivosť svätých“

Hlavný politický komentátor britského denníka Financial Times – Philip Stephens pripomína, že pred nejakým časom napísal, že Británia smeruje k stavu, v akom bolo Grécko, keď stálo na prahu „Grexitu.“ Grécko teraz už stabilizuje svoje hospodárstvo a obnovuje fungujúcu vládu, ale medzitým Brexit „pohltil“ celú britskú politiku. Obrovské ekonomické náklady Brexit-u boli vždy zjavné všetkým okrem fantastov, ktorí si myslia, že „globálna Británia“ – ktorá nie je zviazaná s vlastným kontinentom – uvedie nový „alžbetínsky“ vek. Podľa Stephensa politické stresovanie a napätie – absencia akéhokoľvek konsenzu o tom, čo vlastne Brexit znamená, kolízia medzi výsledkom referenda a proeurópskymi názormi väčšiny poslancov i hlboké rozdiely vo vnútri politických strán – boli nepozorne prehliadané. Nikto by nemal byť prekvapený, že politika krajiny sa teraz podobá autonehode. Premiérka Theresa Mayová – bez predstavivosti a tvrdohlavá – premárnila vážnosť svojho kabinetu a stratila všetku autoritu v rámci vládnej Konzervatívnej strany.

Premiérkina nedomyslená dohoda o Brexit-e s Európskou úniou – podotkol  Philip Stephens – stretla sa s druhou zdrvujúcou porážkou v Dolnej snemovni. Otvorila sa neprekonateľná priepasť sa medzi konzervatívnymi anglickými nacionalistami a zmenšujúcim sa krúžkom, ktorí stále sľubujú vernosť „jednému národu“ Toryov. Podľa jej uvažovania premiérka Mayová lipne napriek všetkej logike na myšlienke, že nejakým spôsobom môže dosiahnuť dohodu. Na druhom konci „uličky“ je však prevažne proeurópska labouristická opozícia vedená euroskeptikom chyteným do „pasce“ dobovej deformácie socializmu sedemdesiatych rokov. Jeremy Corbyn disponuje dôverou iba pár desiatok svojich vlastných poslancov. Mnohí ho považujú za neschopného byť premiérom. Šéf labouristov Corbyn stredo-ľavicovým lídrom inde v Európe hovorí, že Brexit „nie je mojou prioritou“. Sám sa považuje za nositeľa „jasnejšieho plameňa.“ Jeho poslaním – ktorým sa chváli – je „budovanie socializmu“.

Výsledok referenda šokoval a vydesil mnohých priateľov Británie. Paralýza národa -kedysi presláveného pragmatizmom v myslení hlavou – bola pre všetkých nepochopiteľná. Je naozaj šokujúce si uvedomiť, že dva týždne pred plánovaným odchodom Veľká Británia nemá ani náčrt toho, ako môže nahradiť desaťročia hospodárskej integrácie a politickej spolupráce s najbližšími susedmi. Komentátor Financial Times si myslí, že európski lídri preukázali „trpezlivosť svätých,“ keď ich Theresa Mayová vystrašila nacionalistami jej strany. Ako bol bývalý minister zahraničných vecí Boris Johnson, ktorý sa ponoril do bludov o bývalej sláve a „kontinentálnych sprisahaniach“ a zničil tým všetky pokusy dosiahnuť inteligentný kompromis. Británia vyhrala vojnu, oni chcú, aby sme to vedeli. Môžeme si stanoviť vlastné podmienky. Takže hlavnému vyjednávačovi EÚ Michelovi Barnierovi ani francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi nepripisujme žiadnu vinu, keď navrhnú, že ak chce Británia teraz predĺžiť proces podľa článku 50, musí najprv prísť s dôveryhodnou stratégiou na využitie dodatočného času. Stephens podotkol, že „počul som to od mnohých na celom kontinente – väčšina z nich sú dobrí priatelia Británie – hovoria to isté.“

Pýtajú sa, aký je zmysel nekonečných rokovaní, ak sa nič nedosiahne, než odloženie „hranice útesu“ o niekoľko mesiacov? Mimochodom, „dvadsaťsedmička“ Európskej únie sa zaoberá inými záležitosťami, než je odhodlanie ublížiť Británii. Londýn potrebuje viac času – a oveľa viac ako tri mesiace, ktoré sa často spomínajú v Bruseli – práve preto, že nemá stratégiu. Posledné dva roky boli úplne zbytočné. Usporiadané oddelenie od EÚ si vyžaduje, aby politici začali znovu. Bude si to vyžadovať čas aj predstavivosť. Nemala by byť tiež vylúčená možnosť, že takýto proces by sa mohol skončiť  druhým referendom. Niekoľko vecí by malo byť zrejmých.  Brexitierskí kamikadze, ktorí „mučili“ premiérku Mayovú, môžu zničiť jej plány, ale nemôžu získať podporu pre seba. Pokiaľ ide o ňu – a obávam sa, že ani po dvoch nezvratných porážkach to ešte nepochopila – premiér nemôže pokračovať v narábaní  s Brexit-om ako s výlučným majetkom Konzervatívnej strany. Jediná dohoda s Bruselom, ktorá získa dostatočnú podporu Dolnej snemovne, je taká, ktorá  prekoná stranícku „barikádu.“

Podľa niektorých je to nemožné, pretože systém dvoch strán je nemenný. Ale Philip Stephens nie je o tom presvedčený. Brexit zatlačil politiku iným smerom. Práve tento týždeň bola pani Mayová prinútená ponúknuť hlasovanie, aby podčiarkla „stupídnosť“ havarijného Brexit-u, o ktorý sa usilovali zástancovia tvrdej línie v jej strane. V nasledujúcich dňoch si poslanci vymieňali názory na iné – mäkšie verzie Brexit-u. Takmer tucet poslancov sa rozišlo s dvomi hlavnými stranami, aby obnovili centristický hlas v politike krajiny. Rokovanie o druhom referende už nie je záležitosťou skalných zástancov zotrvania v EÚ. Ak si premiérka Mayová môže vyžiadať druhé hlasovanie o jej brexitovej dohode, prečo by mala byť ľuďom mala  odmietnutá príležitosť zamyslieť sa znova? Je to dlhá cesta. Tento proces by mohol vyvolať všeobecné voľby, ako aj prísľub ďalšieho referenda. Bude chaotický a mohol by skončiť ďalším zlyhaním. Ale určite to stojí za to. Hru by mohla zmeniť séria predĺžení článku 50, zaručená až do konca roku 2020. Británia si nezaslúži záchranu, mohla by to „dvadsaťsedmička“  EÚ rozumne konštatovať. Možno nie. Niektorí však povedali to isté o Grécku.