Atómové elektrárne na Západe sú významne závislé od jadrového paliva z Ruska – kontroluje cca 46 % svetovej kapacity obohacovania uránu

V dôsledku sankcií proti Rusku ceny ropy a plynu rastú a rastú – a to zdanlivo robí jadrovú energiu spoľahlivou alternatívou. Ale dojem je klamlivý, pretože Rusko ovláda takmer 50 % svetového trhu s palivom pre jadrové elektrárne.  Keď novinári z moskovských opozičných novín Novaja gazeta v roku 2021 zrátali náklady na ruské geopolitické projekty, v oblasti energetickej politiky nastalo prekvapenie. Výdavky v sektore ropy a zemného plynu neboli jediným z najdrahších podnikov. Civilný jadrový priemysel bol totiž ďaleko predtým. Za posledné dve desaťročia vynaložil Kremeľ viac ako 90 miliárd $  na podporu svojho jadrového energetického priemyslu v zahraničí. Dôsledky tejto politiky spôsobujú starosti odborníkom i politikom v Spojených štátoch a v Európskej únii. Rusko v súčasnosti kontroluje približne 46 % celosvetovej kapacity obohacovania uránu, čo poskytuje krajine ešte dominantnejšie postavenie v jadrovej energetike ako v produkcii ropy a zemného plynu. Ruská štátna spoločnosť Rosatom je zodpovedná za približne tretinu jadrových elektrární, ktoré sa v súčasnosti na celom svete stavajú (celkovo je ich 56).

Znalec Ruska Benjamin Bidder – ktorý sedem rokov pôsobil v Moskve ako korešpondent časopisu Der Spiegel – podrobne analyzuje situáciu na svetovom trhu s palivom pre jadrové elektrárne. Hneď v úvode svojej analýzy pripomína, že na uráne z Ruska sú závislé   najmä východoeurópske krajiny ako Slovensko, Česká republika a Maďarsko, ktoré prevádzkujú tlakovodné reaktory ruského typu VVER-440. Elektráreň tohto typu nájdeme aj vo Fínsku. Medzi odberateľov uránu z Ruska  patria v posledných rokoch aj nemecké jadrové elektrárne, podobne ako mnohé reaktory v USA. Americký expert Paul Dabbar z Kolumbijskej univerzity dokonca vidí „istú analógiu s plynovodom Nord Stream; rovnako ako v prípade plynu, rozhodnutie o kúpe lacnej energie z Ruska bolo prijaté bez premýšľania o ďalších politických dôsledkoch“. Zatiaľ to neviedlo k žiadnym otrasom na trhoch s elektrinou, pretože Západ vyňal dodávky pre jadrové elektrárne zo zoznamu sankcií a samotná Moskva tieto dodávky doteraz neobmedzovala. Vlády v Európe a USA čelia teraz výzve iniciovať odklon od ruských jadrových palív bez vyvolania náhlych ruských protiopatrení. Môže takýto postup fungovať?

Závislosť od Ruska je zrejmá vo všetkých fázach výrobného reťazca jadrového palivového cyklu pri výrobe palivových článkov. Veľmi zjednodušene vysvetlené: urán sa musí najskôr vyťažiť. Oxid uránu sa potom spracuje na hexafluorid uránu  (v skratke UF6) postupom nazývaným konverzia. Potom sa materiál obohacuje v odstredivkách. I keď Rusko nepatrí medzi päť najväčších producentov uránu, stále má v tomto segmente silnú pozíciu. Asi 20 % uránu spotrebovaného v EÚ pochádza z ruskej ťažby, ďalších takmer 20 % pochádza z Kazachstanu,  ktorého vláda tradične úzko spolupracovala s Moskvou. Ďalší výbušný problém pre EÚ sa  tiež nachádza v dôležitých afrických dodávateľských krajinách – v Namíbii a Nigeri sú teraz niektoré uránové bane v rukách čínskych štátnych spoločností. Rusko tiež predstavuje významný podiel dostupnej (a skutočne využívanej) kapacity na konverziu UF6. Hoci krajiny ako Francúzsko alebo Čína majú samy nominálne väčšie systémy, v minulosti z nich používali len zlomok – oveľa menej ako Rusko. Podľa správy Kolumbijskej univerzity bol podiel Ruska na kapacite konverzií v roku 2020 takmer 40 %.

Pokiaľ ide o obohacovanie uránu, okrem dcérskych spoločností Rosatomu existuje množstvo alternatívnych dodávateľov. Patrí medzi ne francúzska skupina Orano, nemecko-britsko-holandský spoločný podnik Urenco a firma CNNC z Číny. Všetky tri spolu zdieľajú o niečo viac ako polovicu svetového trhu. Zvyšok – 46 % – patrí Rusom. Kremeľ si „vybudoval pozície v Európe so silnou strategickou perspektívou“ – uviedla Anke Heroldová, riaditeľka Öko-Institutu v Berlíne. Išlo konkrétne o „vytvorenie závislosti iných krajín.“ Spoločnosti Rosatom „často nezáležalo na tom, čo to stálo.“ Preto niektorí konkurenti už nestíhali: v USA dodávateľ ConverDyn v roku 2017 zastavil výrobu UF6 – už sa to neoplatilo. Spoločnosť však odvtedy oznámila, že prevádzku obnoví v roku 2023. Inak ide opakujúci sa vzorec. Aj v posledných rokoch sa mnohé krajiny pri jadrovej energii riadili predovšetkým ekonomickou racionalitou. Rozhodli sa pre najlacnejšieho poskytovateľa a podnikateľské riešenia s (krátkodobo) najnižšími nákladmi. Na druhej strane, ruský kalkul – čo ukazujú aj vysoké štátne dotácie – bol vždy iný. Zohľadňoval aj možné politické dividendy.

Elektrárne Rosatomu sa stali obzvlášť atraktívnymi pre vlády rozvojových krajín s napätými rozpočtami a krátkodobým uvažovaním: Rusko ponúklo takzvané kontrakty „Build, Own, Operate (BOO).“ Rosatom sa stará o výstavbu elektrárne, prevádzkuje ju čiastočne vlastnými zamestnancami a často zostáva vlastníkom elektrárne. V iných prípadoch Rosatom láka na bezkonkurenčne výhodné podmienky financovania. Od júla 2022 Rusi stavajú prvý zo štyroch reaktorových blokov na egyptskom pobreží Stredozemného mora. Náklady na výstavbu sú z veľkej časti pokryté vládnym úverom z Moskvy vo výške 25 miliárd $. Suma pokrýva približne 85 % odhadovaných nákladov projektu. Úroková sadzba sú chabé tri percentá a splatenie by malo prebehnúť do 22 rokov. Ruské balíky „all-in-one“ často chránia zmluvné krajiny pred nepredvídaným zvýšením stavebných nákladov. S novými jadrovými reaktormi sa tieto vymknú spod kontroly častejšie. Jedným z príkladov je britská jadrová elektráreň Hinkley Point; jej výstavba stále viac zaostáva za plánom. Očakávané náklady na dokončenie sa v roku 2016 odhadovali na 18 miliárd £, po niekoľkých korekciách vedúca francúzska skupina EDF teraz odhaduje až 26 miliárd £.

Ide o nerovnú súťaž medzi spoločnosťou Rosatom – ktorá môže čerpať z nevyčerpateľných zdrojov ruského štátu – a jej západnými konkurentmi. Nielen od havárie reaktora vo Fukušime boli operátori vnímaní kriticky časťou verejnosti v západných krajinách. Mnohé vlády im uložili presadiť sa na voľnom trhu. Tam však čoraz viac strácajú oproti dodávateľom z Ruska či Číny. Francúzska Areva sa pred pár rokmi dostala do finančných ťažkostí a rozčlenila sa, americká skupina Westinghouse dokonca musela po bankrote začať odznova. Podobne aj v prípade obohacovania uránu existujú náznaky, že Rusko sa pri stanovovaní cien neriadi výlučne ekonomickými faktormi. Rusko pracuje s menšími centrifúgami ako západní dodávatelia, podotýka Paul Dabbar z Kolumbijskej univerzity. Urán obohatený v Rusku by preto mal byť v skutočnosti drahší. Je to však opačne. Ale sotva možno dokázať, že Rusko zámerne udržiava nízke ceny. Vplyv na cenu by mohli mať aj ďalšie bezpečnostné a environmentálne normy v Rusku.

V prípade USA závislosť na ruskom palive historicky rástla. USA „dodali palivo do množstva reaktorov, ktoré boli postavené po celom svete v 60. a 70. rokoch,“ vysvetlil Dabbar. Problémy sa začali po privatizácii amerických závodov na obohacovanie uránu vládou. „Spojené štáty americké sprivatizovali starú technológiu v čase, keď sa nové technológie vyvíjali v iných častiach sveta.“ Kým konkurenti v Európe – ako Urenco a Areva –  mohli investovať štátne peniaze do výskumu a vývoja, v Spojených štátoch to tak nebolo. Navyše začiatkom deväťdesiatych rokov existovala dohoda, ktorá mala pomôcť odstrániť dedičstvo budovania jadrových zbraní. V tom čase sa Washington zaviazal nakupovať ruské palivo vyrobené z vysoko obohateného uránu v ruských jadrových hlaviciach. „Megatony až megawatty“ bol názov tohto programu. V čase, keď sa minuli, „asi polovica našich palivových kaziet pochádzala z Ruska,“ hovorí expert z Kolumbie Matt Bowen. To vtedy „určite“ vytlačilo amerických poskytovateľov – a tým vytvorilo aj podmienky pre dnešnú závislosť. Bolo by to zrejme ešte väčšie, keby americká vláda nestanovila maximálne limity pre ruský dovoz.

Keď boli po ruskom útoku na Ukrajinu vo februári 2022 uvalené prvé sankcie, jadrový priemysel v sankčných zoznamoch zahrnutý nebol. Práve naopak: pretože vzdušný priestor je v skutočnosti uzavretý, narýchlo boli vydané špeciálne povolenia pre ruské lietadlá na prepravu palivových tyčí do Európy. Do novín sa dostala napríklad správa o lete na Slovensko. Je otázne, ako sa môžu USA a Európa z dlhodobého hľadiska vzdialiť od Ruska ako dodávateľa – a za akú cenu. Americká spoločnosť Westinghouse už začiatkom tisícročia dodala palivové články pre fínsku jadrovú elektráreň Loviisa, kde bežia dva reaktory ruskej konštrukcie. EÚ v posledných rokoch spustila aj zodpovedajúci výskumný projekt. Bulharsko a Česká republika chcú nahradiť ruský urán vo svojich reaktoroch palivovými článkami firmy Westinghouse. Spoločnosť tiež podpísala zmluvu s Ukrajinou na dodávku palivových tyčí pre všetky staré sovietske tlakovodné reaktory v krajine. Okrem toho majú Američania na Ukrajine postaviť nové jadrové elektrárne. Na Slovensku vyvolala ponuka od americkej firmy diskusie. Minister hospodárstva Richard Sulík povedal, že je to pre neho príliš drahé – pretože cena bola približne o 20 % vyššia, ako ponúka dcérska spoločnosť Rosatomu TWEL.

Zostáva otázne, či roky zanedbávané výrobné kapacity na Západe dokážu krátkodobo vyprodukovať dostatok materiálu pre všetkých záujemcov. V oblasti konverzie na predbežný produkt UF6 by USA podľa Matta Bowena z Kolumbijskej univerzity mohli „relatívne rýchlo“ dosiahnuť hranicu produkcie 15 000 ton ročne. Problémom je však to, že mnohé krajiny sa chcú súčasne osamostatniť od ruských dodávok. Ak by to boli len USA, „pravdepodobne by sme to dokázali za rok, možno ešte menej,“ hovorí Bowen. Problém spočíva v tom, „že všetci teraz súťažia o rovnaké kapacity.“ V porovnaní s ropou a plynom zarába Rusko oveľa menej peňazí z jadrového exportu na Západ. „Rusko by teda stále mohlo spôsobiť Spojeným štátom a zvyšku sveta veľa bolesti bez toho, aby samo veľa stratilo,“ varuje Bowenov kolega Dabbar. Odvrátenie sa od Ruska preto treba robiť pokiaľ možno opatrne, najlepšie potichu. Obáva sa, že ak Západ príliš ofenzívne vyhlási bojkot ruských palív na najbližšie roky, Kremeľ nebude stáť bokom a sám zníži dodávky – podobne, ako je to v súčasnosti na európskom trhu s plynom.