Pôvodní koaliční voliči stratili naivné ilúzie o súčasnej exekutíve – Richard Sulík si kliesni cestu k dominantnej pozícii v budúcej vláde

Najnovšia koaličná kríza na Slovensku – ktorú iniciovala strana Richarda Sulíka – vyvolala infláciu interpretácií jej pôvodu, ba dokonca nie zriedka sa vyskytujú aj také vysvetlenia, že jej príčinou je osobná rivalita predsedu SaS a predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča. Ak sa k takému zjednodušeniu dopracovali povrchní novinári, nie je to až tak prekvapujúce, ale ak to tvrdia koaliční lídri ako Boris Kollár či Veronika Remišová, tak je to vizitka ich primitívneho vnímania politiky, čo potvrdili už predtým svojou kariérou na slovenskej politickej scéne. Aktuálnu situáciu výstižne charakterizoval možno jeden z najinteligentnejších politických predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý konštatoval, že táto vládna koalícia „je nekompetentná, nevzdelaná, nesúdržná, každý v nej pracuje na vlastné tričko, jeden proti druhému.“ A práve v takýchto súvislostiach vyniká postava ex-premiéra a teraz ministra financií Igora Matoviča, považovaného aj Sulíkom za jednu z hlavných príčin neúspešného vládnutia koaličného „zlepenca.“

Richard Sulík si uvedomil, že pôvodní koaliční voliči stratili naivné ilúzie o súčasnej exekutíve, pričom vďaka insitnej a deštruktívnej politike „nemajú dôvod dôverovať vláde“ – ako sa nedávno verejne vyjadrila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Preto strana SaS prakticky uprostred funkčného obdobia vlády roztrhala koaličnú zmluvu a ako podmienku novej koalície si stanovila odchod Igora Matoviča z funkcie ministra financií. Sulík a jeho kolegovia majú ambície pokračovať vo vládnutí aj v nasledujúcom volebnom období a nechcú obetovať svoje šance na „oltár akejsi protificovskej vzájomnosti“ – čo je už prežitý historický fenomén, ktorý aj tak na väčšinu voličov nepôsobí. Na voličov nepôsobia ani demagogické zaklínadlá, že predseda SaS znovu „položí vládu“ a otvorí tak cestu k moci Robertovi Ficovi. Neokrôchaný Matovič sám výdatnou mierou prispel k tomu, že jeho lacný populizmus viacerým otvoril oči.

Na druhej strane však trochu jednoduchší ľudia sklamaní Matovičom i Ficom budú hľadať riešenia aktuálnych spoločenských problémov, ktoré ponúkajú pravicoví radikáli, schopní zaujať pozornosť „skromne premýšľajúcich“ voličov silnými rečami a vábivými sľubmi. Slovensko – podobne ako iné krajiny – sa ocitlo v zložitej situácii, súvisiacej s geopolitickou krízou nepredvídateľných dôsledkov. Inflácia, vojna na Ukrajine, energetická i ekonomická kríza poskytuje príležitosť radikálom, aby ľuďom prezentovali jednoduché riešenia. Pritom sa núka otázka, či súčasná „nevzdelaná vláda“ dokáže prísť s riešeniami, aké si tento stav vyžaduje. Predovšetkým v takomto kontexte sa žiada posudzovať rozhodnutie SaS zbaviť vládu bremena, ktorým je Igor Matovič. Jeho voluntaristické recepty z čias pandémie sú primeranou výstrahou pre každého zodpovedného politika, objektívne vnímajúceho zložitú situáciu.

Podaktorí v súvislosti s požadovaným odchodom Igora Matoviča z ministerského kresla vkladajú opatrné nádeje do premiéra Eduarda Hegera, pretože on je ústavne „nadriadeným“ predsedu OĽaNO. Súčasný predseda vlády nedisponuje  bohatou slovnou zásobou – teda nie je komunikačne zdatný, čo nie je jeho najväčší deficit. Problematická je jeho myšlienková výbava, ktorá „do slova kopíruje“ Matoviča. A to odôvodňuje pochybnosti o tom, či by nazbieral v sebe toľko politickej odvahy, aby svojho straníckeho šéfa „hodil cez palubu.“ Síce v politike platí, že „nikdy neplatí nikdy,“ ale Eduard Heger nie je typický politik – skôr kazateľ evanjelia. Teda jeho submisívny vzťah voči Matovičovi nesúvisí iba s tým, že mu otvoril dvere k najvyšším poschodiam politickej moci, ale aj s pocitom morálnej zaviazanosti a lojality. Napriek uvádzaným okolnostiam nemožno absolútne vylúčiť, že by premiér Heger dokázal „odsunúť“ Matoviča z exekutívy, keby sa to udialo prijateľnou formou.

Minister hospodárstva Richard Sulík svojím kategoricky vyhraneným postojom voči Matovičovi si nielen kliesni cestu do budúcej vlády; poskytuje príležitosť, aby opozícia využila situáciu na vytvorenie podmienok pre agitáciu k uskutočneniu predčasných volieb. Možno predsedovi strany Smer-SD Robertovi Ficovi by predčasné parlamentné voľby z rozličných príčin prišli vhod čo najskôr. S istotou to však nemožno konštatovať o preferenčne najsilnejšej opozičnej strane – Hlas-SD, hoci deklarovala podporu referenda o predčasných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Peter Pellegrini by mal brať do úvahy nielen nálady svojho potenciálneho elektorátu, ale strategicky kalkulovať, že pokračovanie súčasnej vlády – či s Igorom Matovičom alebo bez neho – navŕši nespokojnosť občanov, výdatne umocnenú faktormi globálneho charakteru.