Amerika nemôže súhlasiť s Ruskom, ani ignorovať jeho kroky – postavenie Ruska v trojuholníku Washington – Peking – Moskva

Súčasný stav vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi možno opísať ako konfrontáciu. Ide však o kvalitatívne odlišnú konfrontáciu ako tomu bolo počas studenej vojny. Je založená skôr na konflikte záujmov než na svetonázore, aj keď ideologický prvok v nej naďalej pretrváva. Rusko sa aktívne stavia proti liberálnemu svetovému poriadku a usiluje sa o polycentrický svetový poriadok, zatiaľ čo USA sa usilujú udržať si svoje dominantné postavenie v globálnom systéme. Základným dôvodom rusko-americkej konfrontácie je deficit uspokojivého vyrovnania po skončení studenej vojny. Po porážke v studenej vojne pod značkou ZSSR sa Rusko odmietlo integrovať do amerického systému ako juniorský partner Spojených štátov. Okrem toho postupom času sa začalo usilovať o obnovenie pozície veľmoci. Amerika po víťazstve v studenej vojne fakticky odpísala Ruskú federáciu ako veľkú medzinárodnú mocnosť, pričom považovala rovnocenné partnerstvo s Ruskom za podmienok, ktoré navrhla Moskva, za neprijateľné.

„Rusko však nemôže uznať americkú hegemóniu“ – napísal vo svojej analýze vzťahov medzi Ruskom a USA riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – „pretože sa to rovná uznaniu vlastného podradného postavenia, čo Rusi nemôžu tolerovať.“  Amerika sa nedokáže dohodnúť s Ruskom, ani ignorovať jeho aktivity, pretože to by znamenalo odmietnutie globálneho vodcovstva, na ktorom je založená pokračujúca hegemónia USA. Avšak výzva Ruska voči Amerike je prejavom rastúceho trendu posilňovania národných štátov a oslabovania globálnych inštitúcií vytvorených Západom na čele so Spojenými štátmi – systému Pax Americana. Pokračujúci silný vzostup Číny, začiatok vzostupu Indie – to sú ešte závažnejšie dôkazy tohto trendu. Pritom regionálne mocnosti – Turecko, Irán a Brazília – zohrávajú čoraz aktívnejšiu geopolitickú úlohu. Viditeľné prvky nezávislosti sú zjavné v japonskej zahraničnej politike. Vo vzdialenejšej budúcnosti môže proces posilňovania úlohy národných štátov ovplyvniť Európu – nielen Francúzsko, ktoré sa nikdy nerozlúčilo s rétorikou národnej veľkosti, ale aj Nemecko, ktoré bolo nútené na pol storočia opustiť vlastnú koncepciu národných záujmov.

Forma súčasnej rusko-americkej konfrontácie je hybridná vojna. Názov je odvodený z novinárskej terminológie, ale vyjadruje súvislosť s predchádzajúcou konfrontáciou ZSSR a USA i odlišnosti od nej. V studenej vojne zostávala hlavnou zložkou vojenská zložka, ale  vytvorením jadrových zbraní sa cena horúcich vojen stala príliš vysoká, takže boli nahradené pretekmi v zbrojení a politicko-ideologickou konfrontáciou. V modernej hybridnej vojne medzi Ruskom a Spojenými štátmi je hlavnou črtou viacfázová konfrontácia pokrývajúca najrôznejšie segmenty jediného globálneho priestoru: informačné, ekonomické, finančné, technologické – okrem tradičných sfér. Povaha amerických akcií v hybridnej vojne je založená na obrovskej materiálnej prevahe nad Ruskom. USA konajú priamo a masívne. Povaha ruských krokov je určená jeho relatívnou slabinou vo vzťahu k USA. Rusko koná asymetricky a často úspešne. Za posledných päť rokov od začiatku novej konfrontácie nepodarilo sa Washingtonu prinútiť Moskvu, aby zmenila smer svojej zahraničnej politiky tak, ako si to želajú Spojené štáty.

Podľa Treninovho názoru súčasný stav rusko-amerických vzťahov je zložitý, ale vo všeobecnosti stabilný. Jeho ďalšie zhoršenie je možné, dokonca pravdepodobné – napríklad v súvislosti s predvolebnou prezidentskou kampaňou v roku 2020 v USA – ale fatálny vývoj konfrontácie môže nastať iba v dôsledku tragickej situácie. Existuje však bezpečnostná sieť, ktorá chráni obe krajiny pred úmyselným priamym ozbrojeným konfliktom. Obidve strany vychádzajú z toho, že súčasná rusko-americká konfrontácia nie je na rozdiel od studenej vojny existenčnou konfrontáciou. V nasledujúcich piatich až siedmich rokoch sotva možno očakávať akékoľvek zlepšenie vzťahov medzi Ruskom a Amerikou. Bez ohľadu na výsledok nadchádzajúcich prezidentských volieb zostane Rusko pre politickú triedu USA po dlhú dobu toxickou krajinou. Protiruské sankcie získali právnu účinnosť v Spojených štátoch a veľmi dlho nedôjde k ich zrušeniu – takmer nikdy, ak vezmeme do úvahy súčasných amerických politikov. Rusko koná pragmaticky podľa toho, ako jeho vedenie vníma národné záujmy. Na základe týchto záujmov je Moskva pripravená spolupracovať s akýmkoľvek štátom, ak tento štát zohľadní záujmy Ruskej federácie a bude rešpektovať jej pozíciu vo svete. Problémo Moskvy spočíva v tom, že v dohľadnej budúcnosti takýto prístup od Washingtonu nemožno očakávať. 

Napriek prebiehajúcej a niekedy zintenzívnenej konfrontácii si Rusko a Spojené štáty  uvedomujú nebezpečenstvo priameho vojenského konfliktu. Boli vytvorené a fungujú komunikačné kanály a systém prevencie ozbrojených zrážok, udržiavajú sa osobné kontakty medzi tými, ktorí zastávajú kľúčové funkcie v štruktúrach ozbrojených síl a národnej bezpečnosti týchto dvoch krajín. Pri absencii politického dialógu pokračuje odborná komunikácia. Nemôže nahradiť dialóg, ale môže zabrániť katastrofe. Vážnym negatívnym faktorom je postupné ukončenie a pravdepodobné skoré zrušenie režimu kontroly zbraní. Pokus o zachovanie tohto stabilizačného dedičstva dvadsiateho storočia je márny. USA ako oveľa silnejšia mocnosť nemajú záujem na zachovaní – podľa nich zastaraných – obmedzenia zbraní. Po ukončení Zmluvy o ABM a Zmluvy o INF je menšia pravdepodobnosť predĺženia platnosti zmluvy START-3. Ohrozené sú už aj opatrenia na budovanie dôvery, ako napríklad Zmluva o otvorenom nebi. Čína – ekonomicky porovnateľná s USA a čoskoro tiež technologická mocnosť – nemá záujem (aspoň v dohľadnej budúcnosti) pripojiť sa k režimu kontroly zbrojenia. Neovládateľnosť zbrojenia nielen vytvára prehnaný pocit nebezpečenstva, ale tiež stimuluje rizikové správanie.  

Konfrontácia medzi Ruskom a Spojenými štátmi odráža ducha doby, ale toto nie je ústredný konflikt súčasnosti – na rozdiel od vyostrujúcej a prehlbujúcej sa konfrontácie medzi Spojenými štátmi a Čínou. Bolo to dianie v americko-čínskych vzťahoch, ktoré je už najdôležitejším faktorom pri formovaní nového svetového poriadku. V porovnaní s Amerikou a Čínou je Rusko relatívne malé. Avšak práve tieto tri štáty majú v súčasnosti najväčší vplyv na geopolitickú a vojenskú rovnováhu vo svete. Naproti tomu v ekonomike a technológii majú jednoznačne dominantné postavenie USA a Čína, zatiaľ čo Rusko je neveľkou veličinou. Pre Spojené štáty je Čína hlavným súperom a potenciálnym protivníkom. Uvedená situácia vytvára pre Rusko riziká a príležitosti. V kontexte s tým  Spojené štáty čoraz viac presúvajú svoje zameranie z Ruska na Čínu. Je náročné túto príležitosť využiť, pretože postoj k Rusku ako faktoru domáceho politického zápasu v Spojených štátoch je stále ostro negatívny. Navyše, užšia spolupráca medzi Ruskou federáciou a Čínou, najmä vo vojenskej a vojensko-technickej oblasti, zvyšuje znepokojenie z Ruska – aj keď už nie je hlavným protivníkom USA, ale teraz posilňuje hlavného amerického rivala.   

Hlavným rizikom súčasnej situácie – podľa názoru Dmitrija Trenina – je skutočnosť, že vo svete by sa mohol vytvoriť nový bipolárny model, v ktorom by  sa Rusko – ktoré   odmietlo stať sa juniorským partnerom Spojených štátov – fakticky zmenilo na vazala Číny. Súčasný tlak Washingtonu na Moskvu a Peking prispieva k realizácii práve takého scenára.  V novom trojuholníku Washington – Peking – Moskva sa Rusko napriek veľmi odlišným vzťahom s Amerikou a Čínou snaží zohrávať nezávislú úlohu. Záleží na politike USA, do akej miery budú Moskva a Peking koordinovať svoje kroky americkým smerom. Rusko si cení súčasné vzťahy s Čínou a nebude využívať USA na konfrontáciu s Čínou. K druhému vydaniu Kissingerovho „trojuholníka“, výhodnému pre Spojené štáty, nedôjde. Zároveň je zrejmé, že Rusko v určitom okamihu nemusí mať dostatok zdrojov na udržanie nezávislého kurzu. Dvojité zadržiavanie Ruska a Číny tiež nezodpovedá strategickým záujmom Ameriky, ale americká politika sa v poslednej dobe neprejavuje strategickou vyváženosťou. Ak sa Rusku stále nedokáže postaviť na nohy a udržať strategickú nezávislosť, vzťahy so Spojenými štátmi v ďalekej budúcnosti sa môžu stať produktívnymi. Menej globalistický a národne orientovanejší prístup USA k svetovým záležitostiam, ktorý vytvára bezpečnostné vákuum v rôznych regiónoch sveta – na Blízkom a Strednom východe, vrátane Perzského zálivu, Afganistanu, severovýchodnej Ázie a v neposlednom rade v Európe – môže vytvoriť podmienky pre obmedzenú rusko-americkú súčinnosť.

V Európe možno dosiahnuť rovnováhu, ak sa vyrieši ukrajinská kríza. Podmienkou jej urovnania by malo byť faktické uznanie ruského štatútu Krymu a návrat Donbasu  Ukrajine na základe Minských dohôd z roku 2015 a ďalších dohôd. Samotná Ukrajina by sa v dôsledku toho stala – ak nie neutrálna, pokiaľ ide o Spojené štáty a Ruskú federáciu – aspoň štátom, ktorý nebude členom NATO, a pokračovala by v rozvíjaní svojich vzťahov s Európskou úniou ako pridružený partner. Urovnanie na Ukrajine je záležitosťou samotných Ukrajincov, Rusov a Európanov (predovšetkým Nemcov a Francúzov), ale bez Američanov sa tak nestane. Hlavným prínosom Spojených štátov by bolo jasné odmietnutie ďalšieho rozširovania NATO na východ, čo je už vlastne blokované zjavným rizikom vojenského konfliktu medzi NATO a Ruskou federáciou a zjavnou neochotou Spojených štátov chrániť periférne štáty kvôli ich záujmom. V tomto kontexte by bolo reálne postupné zlúčenie Moldavska a Podnesterska ako nečlenských krajín NATO a neobmedzený rozvoj vzťahov s Európskou úniou by mohli byť úspešnou alternatívou na vyriešenie podnesterského konfliktu. Dmitrij Trenin sa tiež domnieva, že odstránenie problému rozširovania NATO z programu by umožnilo pridruženie Gruzínska k Európskej únii a zároveň by to znížilo napätie medzi Gruzínskom a Abcházskom, Gruzínskom a Južným Osetskom, Gruzínskom a Ruskom.

Napriek všetkým spomínaným dlhodobým vyhliadkam na zníženie napätia medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi je potrebné mať na pamäti, že Spojené štáty sú a zostanú ideologickým štátom, ktorý sa bude riadiť nielen národnými záujmami, ale aj určitými hodnotami, s ktorými sú ich záujmy neoddeliteľne spojené. Pretrvávajúce rozdiely v politických režimoch týchto dvoch krajín, ich súbor hodnôt a postupov budú mať naďalej významný vplyv na prístupy americkej politickej elity a spoločnosti ako celku k vzťahom s Ruskom. Súčasná akútna domáca politická kríza v Spojených štátoch  bude skôr alebo neskôr prekonaná, ale ideologické a hodnotové napätie vo vzťahoch s Ruskom zostane. Možno predpokladať, že v priebehu času sa Spojené štáty stanú čoraz viac „normálnou krajinou“, ktorej politika bude založená hlavne na záujmoch, ale nie je dôvod očakávať takýto výsledok v dohľadnej budúcnosti.

Dmitrij Trenin konštatoval, že Rusko sa v posledných desaťročiach príliš sústredilo na Spojené štáty. Zo začiatku sa Moskva snažila o neotrasiteľnú jednotu medzi oboma krajinami, ale čoskoro prejavila rovnako silnú túžbu pomstiť sa za porážku v studenej vojne. Ruskí vodcovia a elity neúspešne hľadali v Amerike pochopenie svojich problémov a často od USA očakávali nemožné – uznanie rovnosti s Ruskom.  Na prahu tretieho desaťročia 21. storočia musí byť Rusko trpezlivé, venovať hlavnú pozornosť vnútorným záležitostiam, ale aj formovaniu rovnovážnych vzťahov s oveľa silnejšou Čínou. Moskva by mala pozorne sledovať vývoj situácie v Spojených štátoch, ale nepokúšať sa zasahovať do priebehu udalostí v tejto krajine a neskúšať ich ovplyvniť zvnútra. Ako ukazujú skúsenosti, zdržanlivosť voči americkej domácej politiky je oveľa výnosnejšia a bezpečnejšia ako angažovanosť do nej, navyše bez jasnej stratégie. Je možné, že vývoj domácej aj medzinárodnej situácie v nasledujúcich 20 rokoch donúti Spojené štáty mierne zmeniť ich modus operandi smerom k väčšiemu dôrazu na americké národné záujmy, ale k úplnému odmietnutiu hodnotového imperatívu v politike Washingtonu nedôjde. Pre Rusko zostanú USA pravdepodobne najproblematickejším štátom, pokiaľ ide o interakciu s ním, ale v protiklade s tým dôraz ruskej politiky na zabezpečenie domácich potrieb môže oslabiť konfrontáciu a aspoň čiastočne vyvážiť súperenie s Amerikou prvkami spolupráce s ňou.