Slovensko čakajú ťažké časy, z ktorých sa bez nepopulárnych riešení nedostane – krajina pod Tatrami sa ocitla na križovatke

Slovenská politická scéna pripomína arénu treťotriedneho cirkusu, kde sa to hemží klaunmi a škriekajúcimi opicami, ktoré patria, žiaľ, k najväčším atrakciám tohto cirkusu. Možno niekomu sa môže zdať toto metaforické prirovnanie neadekvátne a azda aj urážlivé – a tak pre pochopenie nech si spomenie na vystúpenia niektorých koaličných i opozičných politikov v parlamente, nenáležité vyjadrenia podaktorých na tlačových konferenciách alebo slaboduché vyjadrenia na sociálnych sieťach. Žiaľ, vulgárnosť, primitivizmus a plytké banality tak zanešvárili verejný priestor, že mnohí ľudia tieto defekty berú už ako prirodzený jav v politike, ba tolerujú ich aj v mediálnej sfére, kde mnohí silu vecných argumentov nahrádzajú silnými slovami. Spoločenská atmosféra je otrávená krčmovou hantírkou, čo bráni serióznej diskusii i vecným polemikám o riešení akútnych problémov, ktoré prináša súčasná doba.

V takomto kontexte sa žiada pripomenúť nedávne slová bývalého disidenta a politika Františka Mikloška, že „demokracia je výzvou, aby politické strany kultivovali voličov.“ Mikloško má pravdu, keď konštatoval, že v situácii, kde každý uráža každého, rastie nechuť občanov k politike. A čo je najhoršie, mnohí z nich podliehajú vulgárnemu štýlu politiky a to umocňuje ich náklonnosť k populistickým receptom na riešenie zložitých spoločenských problémov. Treba podotknúť, že kultivovať voličov možno iba trpezlivým objasňovaním komplikácií, ktoré majú veľmi drastické dopady na každodenný život jednotlivca. Nevzdelaní a intelektuálne podvyživení politici kŕmia ľudí iba rečami o korupcii a zneužívaní moci; sľubujú im všakovaké sociálne benefity v eurách, ale v tejto pohnutej dobe sa im nesnažia  vysvetliť, že neľútostná inflácia je globálny jav, ktorý obmedzuje životnú úroveň prakticky vo všetkých krajinách sveta. Kým v zavedených demokraciách hľadajú riešenia situácie kompetentní odborníci s podporou politikov, na Slovensku teraz riadia štát ústavní činitelia bez spoločenskej autority a bez adekvátnej úrovne odbornej podpory.

Celkom prirodzene pri takejto úrovni politickej scény väčšina občanov stratila dôveru voči takmer všetkým politikom vládnej koalície, a preto opozícia iniciovala referendum o predčasných parlamentných voľbách. Hoci trochu jednoduchšie uvažujúcim ľuďom sa takéto riešenie zdá najvhodnejším východiskom zo súčasného stavu kopiacich sa problémov a opozičným politikom prichádza vhod takýto návrh ako veľmi atraktívna volebná agenda, napriek tomu chladný rozum káže položiť si otázku, či by predčasné voľby do parlamentu v atmosfére geopolitickej krízy sprevádzanej tvrdými sociálno-ekonomickými dopadmi boli konštruktívnym prínosom pre spoločnosť. Ide totiž aj o to, že zúrivá predvolebná kampaň by komplikovala proces hľadania akútnych riešení a rozširovala priestor sociálnej demagógie. Seriózni politici si totiž musia uvedomovať, že Slovensko čakajú ťažké časy, z ktorých sa bez nepopulárnych riešení krajina pod Tatrami nedostane.

Možno sa predseda strany Smer-SD Robert Fico živí nádejou, že výsledok predčasných volieb do Národnej rady Slovenskej republiky mu poskytne šancu, aby sa orgány činné v trestnom konaní prestali venovať agende, dotýkajúcej sa aj osôb jemu blízkych. Nuž v tejto súvislosti mu treba pripomenúť, že víťazom parlamentných volieb v roku 2002 bol Vladimír Mečiar, keďže jeho HZDS získalo 36 poslaneckých kresiel. Ale premiérom sa po druhýkrát stal Mikuláš Dzurinda, hoci jeho SDKÚ mala v Národnej rade SR iba 28 poslancov. Prieskumy volebných preferencií potvrdzujú názor, že väčšina voličov už nechce vo vláde Igora Matoviča ani Roberta Fica. Uskutočnenie volieb v riadnom termíne vo februári 2024 môže byť užitočné novým politickým stranám – vrátane Pellegriniho strany Hlas-SD, ktorá bude „rozhodovať“ o obsadzovaní ministerských kresiel v prípade, ak vo volebnej kampani dokáže ponúknuť viac než prezentuje na svojich obligátnych tlačových konferenciách.

Jednou z chýb, ktorú opakovane robia opoziční politici je neprimeraná komunikačná pozornosť venovaná podaktorým predstaviteľom i predstaviteľkám vládnej koalície, ktorí po najbližších parlamentných voľbách vymiznú z povedomia voličov. Výdatne im v tom napomáhajú mediálne subjekty tzv. hlavného prúdu, kde stále pretrváva strašenie návratom Roberta Fica k moci. Niektorým komentátorom a analytikom chýba primeraný kritický odstup od politických subjektov, čo napríklad prispelo k tomu, že sa na vrchole politickej moci na Slovensku ocitol Igor Matovič. Nielen politické strany, ale aj novinári kultivujú postoje voličov, a preto by mali prejavovať viac pokory a úcty k faktom bez ohľadu na to, akú politickú stranu ich noviny favorizujú. Nebyť vplyvu médií, Slovensko by sa dnes neocitlo na križovatke, na ktorej mnohí občania nevedia, akým smerom sa vydať !