Hlavnými hráčmi na svetovej scéne budú USA a Čína – pre Rusko nemá zmysel opakovať chyby, ktoré urobil Sovietsky zväz

Svet pravdepodobne vstupuje do obdobia novej bipolarity, v ktorej budú hlavnými hráčmi USA a Čína. Obnovenie globálneho súperenia medzi veľmocami od polovice roku 2010 má výrazný vplyv na medzinárodnú a regionálnu bezpečnosť – a to aj na európskom kontinente. Najprv v rokoch 2014 – 2016 sa v dôsledku vývoja na Kryme a v Donbase napätie medzi Ruskom a Spojenými štátmi zvýšilo na úroveň konfrontácie, ktorá svojím spôsobom pripomína studenú vojnu, ale v mnohých ohľadoch sa od nej odlišuje. Neskôr sa situácia stala ešte zložitejšou, keď v roku 2017 sa Spojené štáty presvedčivo vzdali svojej bývalej politiky voči Číne a nahradili ju politikou silného tlaku na Peking. Zároveň Washington zvýšil svoj politický, finančný a ekonomický tlak na Moskvu a obvinil ju zo zasahovania do amerických volieb, takže vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom klesli do ešte „hlbších hĺbok.“ Na tomto pozadí Moskva a Peking zintenzívnili spoluprácu v mnohých oblastiach, vrátane vojenskej sféry. V roku 2019 ruský prezident Vladimír Putin označil vzťahy s Čínou za takmer alianciu.

„Podľa niektorých hodnotení svet vstupuje do obdobia novej bipolarity, v ktorej budú hlavnými hráčmi USA a Čína“ – uvádza vo svojej analýze riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin. Pripomína, že v čase, keď Spojené štáty opätovne potvrdzujú svoju prevahu v globálnom systéme, Čína sa z ekonomického, finančného a vojenského hľadiska stala silnejšou,  odhalila svoje  geopolitické ambície, ktoré spochybňujú vedúcu úlohu USA. Situácia však nie je úplne symetrická, pretože európske krajiny sú väčšinou členmi formálnej vojenskej a politickej aliancie so Spojenými štátmi, ktoré stanovujú jednotnú akciu, zatiaľ čo Čína a Rusko nie sú oficiálne viac ako strategickými partnermi, pričom Moskva a Peking si ponechávajú priestor na manévrovanie. Okrem toho, zatiaľ čo NATO opäť vníma Rusko ako svojho potenciálneho nepriateľa, nehodnotí Čínu rovnako. Pre Rusko sa Severoatlantická aliancia opäť stala synonymom neprijateľnej vojenskej prítomnosti USA v Európe. Po období čiastočného stiahnutia sa do seba Rusko predviedlo svoj návrat na medzinárodnú scénu ako významný nezávislý aktér, zatiaľ čo európske krajiny netvoria konsolidovaný celok v rámci NATO, ktorého nesporným lídrom sú Spojené štáty americké. Európska únia nemá vlastnú strategickú identitu a svoje ambície deklaruje iba v rámci akejsi strategickej autonómie.

Keď sa Rusko rozhodlo, že je dosť silné na to, aby sa vrátilo k veľkej hre  veľmocí, a Spojené štáty  „prebudila“ realita Číny, ktorá sa prejavila v ekonomickej sfére a predstavuje vážnu konkurenciu v oblasti technológií, potom sa pokojný „Pax Americana“ skončil. Dmitrij Trenin podotýka, že americko-čínska konfrontácia sa líši od sovietsko-amerického nesúladu v tom, že ideologické a vojenské prvky zohrávajú menšiu úlohu. Namiesto toho v popredí sú otázky týkajúce sa ekonomiky, financií a technológií. Konkurencia existuje medzi ekonomickými modelmi, finančnými inštitúciami a technologickými platformami navrhnutými a rozvíjanými Spojenými štátmi a Čínou, ako aj medzi ich programami a predstavami o budúcnosti.  Rozhodujúcim faktorom zostáva geopolitika, ale nadobudla nové dimenzie týkajúce sa geoekonómie, geofinancií a geotechnológií.

Na rozdiel od Spojených štátov Európa nepovažuje Čínu za vojenskú hrozbu a nesnaží sa chrániť svoje globálne ekonomické vodcovstvo pred výzvou Pekingu. Európa je do veľkej miery otvorená spolupráci a interakcii s Čínou. Čínska iniciatíva „Jeden pás – jedna cesta“ bola však v Európe prijatá s rozličnými reakciami.  Na jednej strane zámer Číny vytvoriť alebo modernizovať infraštruktúru spájajúcu Áziu a Európu otvára nové príležitosti pre rozvoj obchodu, čo je primárna sféra vonkajšej činnosti Európskej únie. Na druhej strane ambícia Číny získať infraštruktúru v zahraničí, nadviazať vzťahy založené na závislosti od dlhu jeho slabších partnerov a kúpiť si politický vplyv v iných krajinách je zdrojom obáv, najmä keď ovplyvňuje východných susedov EÚ a ešte viac východných a južných členov samotnej únie. Šestnásť východoeurópskych krajín už úzko spolupracuje s Čínou, z ktorých jedenásť je členov Európskej únie. Najväčší štát v južnej Európe – Taliansko – tiež podporoval iniciatívu „Jeden pás – jedna cesta.“ Grécko poskytlo svoje prístavy  Číne. Mnoho bývalých sovietskych republík – Ukrajina, Bielorusko a krajiny južného Kaukazu a Strednej Ázie – ktoré susedia s EÚ na východe – považuje Čínu za významného obchodného, ​​ekonomického a finančného partnera. Peking je pre svoju mnohostrannú zahraničnú politiku alternatívou nielen Ruska, ale aj západných krajín a ich inštitúcií.

Samotné Rusko sa k projektu „Jeden pás – jedna cesta“ jednoducho nepripojilo ako ostatní partneri čínskeho projektu, ale navrhlo Pekingu vzorec jeho „spárovania“  s Moskvou vedenou Eurázijskou ekonomickou úniou (EAEU), ktorej ďalšími členmi sú Arménsko, Bielorusko, Kazachstan a Kirgizsko.  Rusko postupuje opatrne a snaží sa vyhnúť nadmernej závislosti na Číne, ale ekonomická interakcia medzi týmito dvoma krajinami je stále silnejšia. V roku 2014 Čína vytlačila Nemecko, ktoré si trvale udržiavalo prvé miesto v obchodnom obrate Ruska. (Rusko je naopak medzi čínskymi obchodnými partnermi iba desiate). Čína tiež nahradila Nemecko ako najväčšieho dodávateľa strojov a zariadení do Ruska. Z geoekonomického hľadiska teda východnými susedmi EÚ nie sú len Rusko a EAEU, ale aj postsovietske republiky ekonomicky prepojené s Čínou. Putinov sen o „Väčšej Európe“ siahajúcej od Lisabonu po Vladivostok ustupuje Väčšej Ázii – od Šanghaja po Petrohrad.

Tieto zmeny sú do veľkej miery výsledkom hospodárskych sankcií, ktoré USA a EÚ začali uplatňovať voči Rusku od roku 2014. Rusko, ktoré sa po stáročia orientovalo – z hľadiska získavania investícií, pôžičiek a vyspelých technológií – na západoeurópske štáty, bolo nútené aktívnejšie hľadať alternatívu na východe. Rusko, na ktoré boli uvalené západné sankcie, muselo otvoriť svoje energetické zdroje čínskym štátnym spoločnostiam, čomu sa predtým vyhýbalo. V decembri 2019 Rusko spustilo plynovod Power of Siberia, ktorý by mal do Číny dodávať ročne až 38 miliárd metrov kubických zemného plynu. Tento historický vývoj je porovnateľný so vstupom ruského plynu na západoeurópske trhy začiatkom 70. rokov. 

Okrem obchodu a investícií sa Rusko obracia na Čínu kvôli financovaniu a technológiám.  Keďže sa zdá, že dlhopisy v dolároch sú zraniteľné možnými americkými sankciami, diverzifikuje svoje rezervy zlata a cudzej meny. Aj keď Rusko prevažne predáva svoje aktíva v dolároch výmenou za aktíva v eurách, výrazne vzrástol aj podiel aktív v čínskych jüanoch.  V reakcii na finančné obmedzenia USA sa Rusko snaží znížiť svoju závislosť na dolárových transakciách s inými krajinami. Malý, ale rastúci podiel rusko-čínskeho obchodu sa uskutočňuje v rubľoch a jüanoch.  Podľa pokynu Pekingu čínske štátne banky poskytujú ruským štátnym spoločnostiam dlhodobé pôžičky. Finančné a technologické zmeny v dôsledku čínskeho vplyvu sú ešte výraznejšie v stredoázijských štátoch.   Samozrejme, že to nehovorí o tom, že na území bývalého Sovietskeho zväzu sa vytvára zóna jüanov,  ale čínske pozície vo finančnom sektore stredoázijského regiónu vzrástli. Čo sa týka komunikačných technológií systému 5G, Rusko – ktoré zaostalo vo vytváraní svojich vlastných platforiem – vo veľkej miere sa spolieha skôr na čínske ako na americké platformy, ktoré sa stali z politického hľadiska nespoľahlivé a riskantné. Moskva diverzifikuje svoju politiku komunikačných technológií v spolupráci so všetkými kľúčovými lídrami: Spojenými štátmi, Európou a Čínou.  Európske spoločnosti Nokia a Ericsson sú stále potenciálnymi partnermi Ruska, ale v krízovej situácii sa predpokladá, že budú vystavené tlaku zo strany Spojených štátov. 

V geostrategickej oblasti takáto situácia už existuje vo forme vojenskej a politickej konfrontácie na Ukrajine.  Vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou sa od roku 2014 vyznačujú otvoreným nepriateľstvom. Za týchto okolností NATO a Rusko opäť vstúpili do obdobia, v ktorom každá strana vníma druhú stranu ako potenciálneho nepriateľa. Napäté sú aj ruské vzťahy s jeho bezprostrednými susedmi na západe – Poľskom a pobaltskými štátmi. V tomto prostredí sa vojenská prítomnosť USA rozširovala na východ (do Poľska, Pobaltia a Rumunska), zatiaľ čo Rusko buduje svoje sily a infraštruktúru v najzápadnejšej enkláve Kaliningrad. Strategická situácia sa tiež skomplikovala vo väčšom rámci na euroázijskom kontinente. Rusko-čínska vojenská spolupráca dosiahla novú úroveň. Po roku 2014 Moskva zmiernila svoje vývozné obmedzenia a dohodla sa na dodávaní modernejších zbraňových systémov do Číny, ako je napríklad protiraketový systém S-400 a stíhačka Su-35. Spoločných vojenských cvičení ruských a čínskych armád po roku 2000 pribúdalo.  Okrem toho v rámci boja proti terorizmu nielen nacvičujú spoluprácu medzi oboma armádami; zaoberajú sa aj spoločnými akciami  v iných možných konfliktoch, vrátane regionálnych vojen. Čínski námorníci cvičia spoločne so svojimi ruskými partnermi – a to aj v európskych moriach, ako sú Baltské, Čierne a Stredozemné more, a tiež aj pri Myse dobrej nádeje a pri Hormuzskom prielive.  Na posledných dvoch spoločných cvičeniach sa zúčastnili aj lode  juhoafrického a iránskeho vojenského námorníctva. V roku 2019 uskutočnili ruské a čínske letecké sily spoločné letecké hliadky v severovýchodnej Ázii, v regióne medzi Južnou Kóreou a Japonskom.  Nie je bezvýznamné ani vyjadrenie prezidenta Vladimíra Putin, že Moskva začala pomáhať Pekingu pri vytváraní systému včasného varovania pred raketovým útokom, ktorý by znemožnil vykonanie prekvapivého jadrového raketového útoku proti Číne. 

V kontexte s uvádzanými príkladmi Dmitrij Trenin zdôrazňuje, že nie sú dôkazom vytvorenia čínsko-ruskej vojenskej aliancie, ešte menej monolitického bloku, ktorý by bol namierený proti Spojeným štátom a ich spojencom. Vzťahy medzi Moskvou a Pekingom majú stále viac charakter spojenectva, ale nie je to spojenectvo niekdajšieho sovietskeho typu (Varšavský pakt) alebo súčasného amerického typu (NATO), v ktorom dominuje ich hlavný člen. Čína a Rusko berú svoju suverenitu veľmi vážne a chcú si zachovať slobodu manévrovania v oblasti zahraničnej politiky. Ani Čína, ani Rusko nechcú vzniesť nárok na vedenie v ich partnerskom vzťahu – a ani by to nemohli. V tomto ohľade moskovsko-pekingské puto pripomína skôr spojenectvá, ktoré cárske Rusko uzavrelo s inými veľmocami – alebo Sovietsky zväz so západnými spojencami v druhej svetovej vojne. Takéto usporiadanie vytvára pre Rusko príležitosti na nadväzovanie flexibilných vzťahov s ostatnými krajinami, ktorých vzťahy s Čínou môžu byť menej dôveryhodné alebo priateľské: s Indiou na juhu, Japonskom na východe a európskymi krajinami na západe. Ruská zahraničná politika už preukázala sklon k takejto flexibilite na Blízkom východe, kde sa napriek vojenskej operácii v Sýrii podarilo Moskve udržiavať produktívny kontakt s politickými antagonistami: Izraelom a Iránom, Iránom a Saudskou Arábiou a Tureckom a Kurdmi. Je tiež zrejmé, že Rusko má v úmysle udržiavať nezávislé vzťahy so Spojenými štátmi a európskymi krajinami.

V oblasti bezpečnosti by sa vzťahy medzi Ruskom a Európskou úniou mohli zlepšiť, keby sa začali uplatňovať Minské dohody z roku 2015 zamerané na ukončenie konfliktu v ukrajinskom regióne Donbas. Zmena vedenia v Kyjeve v dôsledku prezidentských a parlamentných volieb na Ukrajine v roku 2019 vytvorila priaznivejšiu atmosféru na to, aby sa tak stalo.  Opätovné začlenenie Donbasu do Ukrajiny by v zásade viedlo k zmierneniu alebo dokonca zrušeniu sankcií proti Rusku.  Pokrok pri riešení konfliktu na východnej Ukrajine by mohol zvýšiť význam Európy ako geopolitického hráča schopného efektívne pracovať na riešení konfliktov na kontinente. Na konci roku 2019 sa však perspektíva urovnania konfliktu v Donbase javí ako veľmi neistá. Ukrajinskí nacionalisti berú dohody z Minska ako kapituláciu pred Moskvou a  úspech diplomacie nie je vôbec istý. Napriek tomu väčšina aspektov rusko-európskych ekonomických väzieb nie je sankciami kvôli Ukrajine obmedzená. V mnohých oblastiach – vrátane informačných a komunikačných technológií – by spoločnosti EÚ mohli predstavovať vážnu konkurenciu pre čínskych výrobcov na ruskom trhu. Zodpovedalo by to nielen obchodným záujmom Európy, ale aj jej strategickým záujmom – a tiež strategickým záujmom Ruska, pokiaľ ide o udržanie potrebnej rovnováhy medzi východom a západom.

V záujme stabilnej strategickej rovnováhy v Európe – usudzuje Dmitrij Trenin – je absolútne nevyhnutné zabrániť novej kríze, ktorú by mohlo vyvolať rozmiestnenie rakiet krátkeho a stredného doletu, ako tomu bolo na konci 70.  a  začiatkom 80. rokov. Čo sa týka Ruska, nemá zmysel opakovať chyby, ktoré urobil Sovietsky zväz v rokoch svojho „súmraku,“ keď vyprovokoval Európanov, aby hľadali v Spojených štátoch ochranu pred Moskvou.  Užitočným krokom by bola diskusia o týchto otázkach medzi Ruskom a európskymi krajinami, ako to nedávno uviedol francúzsky prezident Emmanuel Macron. Ako príklad úspešnej spolupráce medzi Európskou úniou, Ruskom a Spojenými štátmi uvádza Trenin ich spoločný postup v roku 2019 pri riešení domácej krízy v Moldavsku, čo dáva nádej, že je možné zmierniť aspoň niektoré silné nezhody medzi Ruskom a Západom v postsovietskej aréne. Ak vezmeme do úvahy zložité ponaučenia z posledných dvanástich rokov, jedným z východísk zo situácie týkajúcej sa Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska by mohla byť ochota Ruska nebrániť slobodnému rozvoju vzťahov medzi týmito krajinami a Európskou úniou – a ďalej nerozširovať NATO. Dôležitým stabilizačným faktorom je rozvoj nezávislého Bieloruska – ktoré je voči Moskve priateľské – a tiež prepojenie medzi Ruskom a EÚ, ako aj medzi Ruskom a Ukrajinou.