Zmeny v rovnováhe Putinovej elity môžu zmeniť Rusko – Kremeľ hľadá nové mechanizmy na zabezpečenie životaschopnosti systému

Prezident Vladimír Putin sa pustil do obnovenia ruského vládneho režimu, aby politicky prežil rok 2024 a zachoval si svoju osobnú mocenskú základňu. Putinom oznámené ústavné zmeny a reorganizácia vlády 15. januára 2020 spustili dlho očakávané obdobie politickej transformácie Ruska. Je takmer isté, že Putin nebude kandidovať za prezidenta v roku 2024, keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie. Nielenže podporí zvoleného nástupcu, ktorý sa stane prezidentom, ale rozdelí právomoci prezidenta a parlamentu a zároveň si pre seba vytvorí novú úlohu. Napriek pretrvávajúcej náchylnosti ku konzervativizmu sa ruský režim začal inštitucionálne aj politicky modifikovať. Zmeny zvýšia význam rovnováhy medzi rôznymi frakciami ruskej elity. Táto rovnováha bude v dlhodobom horizonte určovať nielen osud mnohých popredných osobností, ale tiež zdroje, z ktorých sa bude vytvárať budúce vedenie – a nakoniec aj vektor rozvoja krajiny.

Spôsob, akým je Rusko ovládané – uviedla ruská politologička Tatiana Stanovaja – je často nepochopený. Jedna mylná predstava je taká, že Putin sa zaoberá všetkým sám a že bez neho sa nič nerozhodne. Podľa ďalšej verzie Putinovi údajne všemocní priatelia jednoducho konajú v jeho mene. Tretia línia konvenčnej „múdrosti“ tvrdí, že náčelníci bezpečnostných služieb – tzv. siloviki – majú úplnú kontrolu nad vecami. Žiadne z týchto vysvetlení však nie je blízko realite. Pre cudzincov existuje veľa dôvodov, aby boli zmätení. Podstata problému spočíva v tom, že je veľký rozdiel medzi oficiálnou administratívnou štruktúrou a neformálnymi politickými väzbami. Napríklad šéf veľkej ruskej štátnej spoločnosti môže mať väčší vplyv ako minister vo vláde. Politologička Stanovaja sa vo svoje analýze pokúsila vysvetliť dynamiku prebiehajúcej transformácie politického režimu Ruska a načrtla, ako sa bude pretvárať ruské štátne zariadenie a vplyv týchto zmien na domácu a zahraničnú politiku Moskvy. 

Ponúka nový systém klasifikácie ruskej elity do piatich úrovní, z ktorých každá má vlastnú úlohu pri formovaní oficiálnej politiky. Zaoberá sa piatimi elitnými skupinami:

• Putinova osobná družina
• Putinovi priatelia a spolupracovníci
• Vládni technokrati a elita tvorcov politiky
• „Ochrancovia“ režimu
• Vykonávatelia režimu

Každá z týchto skupín plní v súčasnom politickom režime špecifický súbor úloh a funkcií. Počas prechodu v roku 2024 a neskôr sa niektoré z týchto úloh môžu zmeniť alebo vyvíjať, ale ich pozícia v uvedenom poradí bude pravdepodobne pretrvávať.

Putinova „družina.“ Putinov najbližší vnútorný kruh je zaujímavá skupina. Je to „kádrová rezerva“, na ktorú sa Putin spolieha, aby si zachoval svoj vplyv po tom, ako odovzdá prezidentstvo. Pozostáva z Putinovho osobného sekretariátu a vyšších úradníkov Federálnej ochrannej služby (FSO), ktorí slúžia ako strážcovia Kremľa. Títo ľudia denne úzko spolupracujú s prezidentom. Niekoľko predstaviteľov skupiny sa dostalo vysoko. Niekoľko dôstojníkov FSO bolo vymenovaných za regionálnych guvernérov. V poslednej dobe prešiel FSO procesom generačnej rotácie. Keď Putin nebude už prezidentom, táto skupina bude pravdepodobne slúžiť ako jeho osobný bezpečnostný zbor. Budú ho nasledovať na jeho nový post na čele, obnovenej Štátnej rady.

Putinovi priatelia a spolupracovníci. Putinovi priatelia, dlhoroční spolupracovníci z predchádzajúcich období jeho kariéry a bývalí kolegovia z KGB boli vždy hlavnou zdrojovou základňou režimu. Tvoria tiež Putinovu osobnú podpornú sieť.  Stáli pri vzniku prezidentskej politickej strany, keď sa prvýkrát dostal k moci v roku 2000 a potreboval odsunúť elitu z Jeľcinovej éry. Za dvadsať rokov odvtedy sa však ich pozícia radikálne zmenila. Keď Putin vytvoril „mocenskú vertikálu“, ktorá z vyššie uvedeného sformovala  stabilnejšiu štruktúru, väčšina týchto spolupracovníkov získala správu obrovských majetkových hodnôt štátu, čo ich v podstate zmenilo na štátnych oligarchov. Skupina štátnych oligarchov sa stala bohatou a dôležitou so samostatnou právomocou a tiež vzdialenejšou od vlády. Napriek všeobecnému presvedčeniu, že táto skupina dominuje v rozhodovacom procese, stále viac sa zameriavajú na obranu a presadzovanie svojich užších firemných záujmov. Podľa Putina sú tieto záujmy niekedy v rozpore so záujmami štátu. V dôsledku toho Putinovi spolupracovníci sú nahradení politickými technokratmi, čo slúži obom stranám. Na jednej strane sú prezidentovi spolupracovníci radi, že sa vyhýbajú zodpovednosti a rizikám štátnej služby; na druhej strane sám Putin preferuje jednanie s mladými technokratmi, s ktorými je oveľa jednoduchšie pracovať, ako s tými, ktorí vnímajú prezidenta ako starého priateľa.

Politickí technokrati sú rozširujúcou sa kategóriou Putinovej elity. Označovaní sú za „ťažné kone“ systému – slúžiace ako stabilizátory – poverenými vykonávaním vládnej politiky. Ide o postavy, ktoré neboli od začiatku blízke prezidentovi, ale ktoré si vďaka svojej profesionalite a histórii pôsobenia vo vláde získali jeho osobnú dôveru. Títo odborníci riadia domácu politiku (prvý námestník náčelníka štábu Kremľa Sergej Kirijenko), obrannú politiku (minister obrany Sergej Šojgu) a zahraničnú politiku (minister zahraničných vecí Sergej Lavrov). Sú tiež poverení kontrolou finančnej situácie štátu (minister financií Anton Siluanov), rastu ekonomiky (nový prvý podpredseda vlády Andrei Belousov) a dohľadom nad menovou politikou a bankovým sektorom (guvernérka centrálnej banky Elvíra Nabiullina).

Ochrancovia.  Táto skupina sa skladá zo „strážcov“ súčasného režimu a jeho ideológov. Charakteristickým znakom ochrancov je to, že zastávajú konzervatívnu, sprisahaneckú a protizápadnú ideológiu, argumentujú v prospech represívnejšej politiky a používajú agresívnu rétoriku. Nemali by sa zamieňať za „silovikov“, čo je užšia skupina, ktorá dohliada na armádu, bezpečnosť a zákonnosť. Zahŕňajú dobré známe osobnosti „frontovej línie“, ako Sergej Naryškin a Alexander Bastrykin, ale aj byrokratickejšie postavy ako Nikolaj Patrušev a Vjačeslav Volodin. Skupina je teda oportunistickým spojenectvom medzi tými, ktorí používajú represívny aparát štátu – a tými, ktorí ho legitimizujú zákonmi. Ich ideológia sa stáva čoraz významnejšou v oficiálnom diskurze a ich politický vplyv sa zvyšuje. Putinovo štvrté prezidentské obdobie bolo svedkom rastúceho spojenectva medzi silovikmi a anitliberálnymi „ochrancami,“ ktorí sa snažia vybudovať konzervatívnejší a represívnejší režim.

Vykonávatelia.  Toto sú pracovné súčasti alebo „ozubené kolesá stroja.“ Možno ich identifikovať podľa dvoch kritérií. Pre Putina nemajú žiadnu osobitnú osobnú hodnotu a ich postavenie je pomerne bezpečné, ak sa nedopustia veľkých chýb. Medzi týchto technokratických realizátorov patrí polovica podpredsedov vlády, ako aj takmer všetci ministri kabinetu a veľká väčšina regionálnych guvernérov – s výnimkou ťažkých váh, ako je moskovský starosta Sergej Sobjanin, čečenský vodca Ramzan Kadyrov a guvernér Petrohradu Alexander Beglov, ktorí  patria k elitným skupinám. Väčšina federálnych sudcov tiež patrí do kategórie vykonávateľov. Príslušníci tejto skupiny sú hlavnými kandidátmi na posty do kruhu politických technokratov.

Rusko teraz oficiálne vstúpilo do obdobia politických zmien. Hlavným cieľom Kremľa je pozmeniť politický režim a dať mu „nový život“ pri zachovaní politického systému a zároveň odvrátiť akúkoľvek hrozbu pre tento systém od domácich otrasov alebo tlaku Západu. Keď Kremeľ hľadá nové mechanizmy na zabezpečenie životaschopnosti systému v očakávaní Putinovho odchodu z prezidentského úradu (a napokon od moci), ruský politický režim sa nevyhnutne stáva menej závislým od jednej osoby. Obrysy budúcej konfigurácie moci sa začínajú formovať. V novom politickom režime je systém navrhnutý tak, aby bol dôležitejší ako súčasný vodca. Systém sa však štiepi aj mnohými vnútornými rozpormi. Z diaľky sa Rusko môže javiť ako krajina so silnou a konsolidovanou elitou, ktorá je úzko prepojená so svojím vodcom Vladimírom Putinom. Ruská elita sa v skutočnosti stáva čoraz fragmentovanejšou a konfliktnejšou. Konflikty nevznikajú iba v otázkach vplyvu alebo vlastníctva; majú tiež ideologickú povahu. Pre Putina to predstavuje veľmi vážnu výzvu, ktorá priviedla jeho režim do situácie, keď sa najhlasnejšia a najaktívnejšia časť elity ukázala byť radikálnejšia ako on sám.

Tento nedostatok jednoty a rastúca fragmentácia v elite znamenajú, že sa nedajú formovať prakticky žiadne trvalé koalície. Namiesto toho každý hráč koná podľa svojich vlastných firemných alebo politických priorít. Ak niekto skúma päť kľúčových úrovní, ktoré tvoria Putinovu elitu, je zrejmé, že iba jedna z nich – „ochrancovia“ – preberá úlohu hlavného vnútorného „dráždidla“ a zdroja systémových a ideologických konfliktov. Toto je niečo, čo „mocenská vertikála“ v tomto rozsahu nevidela od roku 1993, keď konflikt medzi prezidentom Borisom Jeľcinom a parlamentom – Najvyšším sovietom  – skončil sa krviprelievaním. „Ochrancovia“ sú kategóriou, ktorej vzostup a ideologická dominancia sa týka takmer všetkých ostatných vplyvných skupín, či už ide o Putinových dlhoročných spolupracovníkov, ako je Sergej Čemezov, šéf štátnej korporácie Rostech – alebo kľúčové postavy vládnej politiky, ako napríklad bývalý prezident a premiér Dmitrij Medvedev (ktorý bude zastávať novovytvorenú funkciu podpredsedu Bezpečnostnej rady) a šéfka centrálnej banky Elvíra Nabiullina.

Rozkol vo vnútri elity sa formuje pozdĺž jednej hlavnej deliacej čiary: medzi stále viac technokratickou civilnou časťou elity – teda tými, ktorí sú nútení zostať politicky neutrálni, ale ktorí sú naďalej zodpovední za modernizáciu krajiny – a konzervatívnymi anti-Západními „ochrancami“, ktorí okupujú vákuum, ktoré zostalo po vyprázdnení priestoru verejnej politiky. Ide o stupňovanie nezhôd medzi zachovaním pôvodného stavu a pokrokom, hodnotovými konfrontáciami: represie verzus liberalizácia, nátlak verzus dialóg a agresia verzus zmierenie. Režim sa bude musieť týmito konfliktami zaoberať v priebehu každého scenára prechodu moci. Bez ohľadu na to, či Putin zostane kľúčovým hráčom aj po roku 2024, alebo či umožní vybranému nástupcovi skutočne vládnuť krajine, rozkol sa nevyhnutne prehĺbi. Ale medzitým sa aktivity vedenia stávajú menej koordinovanými a nesúrodejšími.

V pozadí  bude naďalej zohrávať dôležitú úlohu zahraničná politika, ktorá výrazne ovplyvňuje zmeny v domácej politike Ruska. Čím konfrontačnejšie je vonkajšie prostredie a čím sú neústupnejšie postoje, ktoré režim zaujíma voči Západu, tým viac politických výhod dostanú „ochrancovia“ – zároveň s morálnym odôvodnením žiadať „priťahovanie skrutiek“ a neustály boj proti zahraničným i zo zahraničia „podporovanými“ domácim hrozbám. V súčasnosti nie je ani veľká nádej na domáce „uvoľnenie“ – a to ani v prípade hypotetického zlepšenia vzťahov so Západom. Je nepravdepodobné, že by akékoľvek zníženie zahraničnej hrozby zastavilo tempo pokračujúceho konzervativizmu a represií zo strany štátu. Môže spomaliť tento proces, ale nemôže ho úplne zastaviť.

Na začiatku dvadsiatych rokov vstupuje Rusko do fázy, v ktorej iba nejaká domáca kríza môže narušiť akumulovaný vplyv politickej zotrvačnosti. Mohlo by to byť vyvolané vážnymi chybami úradov, závažným zlyhaním pri riešení veľkého národného problému alebo zlomom, keď sa odcudzenie orgánov od spoločnosti stane tak veľkým, že väčšina obyvateľov odmietne uveriť existujúcemu systému. Práve táto domáca dynamika môže nakoniec viesť k vytvoreniu ne-putinovskej elity, ktorá by bola spočiatku amorfná, ale mohla by sa postupne jasnejšie definovať. Jadro tejto alternatívnej elity by sa pravdepodobne skladalo z rovnakej triedy technokratických modernizátorov, ktorí by mali skúsenosti a boli by sklamaní svojou službou Putinovmu režimu.  Paradoxne skutočnosť, že Putinov systém sa točí stále menej a menej okolo jedného človeka – samotného Vladimíra Putina – robí ho stabilným. Nové ruské elity sú prispôsobivé a vydávajú viac energie na obranu samotného režimu ako na ochranu jeho tvorcu. Uvedená situácia však pretrváva iba vtedy, keď je samotná krajina stabilná. Ak zasiahne kríza, odhalí to praskliny v elitách a režim by sa zrazu mohol javiť oveľa krehkejší.