Moskva ako strategický konkurent nemá Potemkinove ozbrojené sily – odpísanie Ruska ako vojenskej veľmoci by bola nesprávna lekcia z vojny na Ukrajine

Nedostatočné vojenské výkony armády Ruskej federácie na Ukrajine vážne poškodili povesť jej ozbrojených síl. Ruská armáda, ktorá tu uviazla a pribúdajú jej  straty, sa sotva javí ako druhá alebo tretia najschopnejšia sila na svete, ako sa predtým myslelo. Naopak, NATO bolo oživené, pričom Fínsko a Švédsko dúfajú, že sa k nej pridajú. Ukázalo sa, že invázia Vladimíra Putina bola kolosálnym prepočtom. Niektorí v NATO si však môžu prehnane vysvetľovať ponaučenie z tejto vojny a nedokážu vnímať európsku bezpečnosť perspektívnejšie. Rusko neodchádza ako strategický konkurent a nemá ani Potemkinove ozbrojené sily. Dokazuje to aj jeho pokrok na východnej Ukrajine v posledných dňoch, aj keď trhavý a postupný. Obranné komunity majú tendenciu nejednať v nuansách – politika často pripomína kývajúce sa kyvadlo. Ak bola predtým ruská vojenská sila v západných obranných kruhoch zveličená, teraz je pravdepodobne podceňovaná. Realita je niečo medzi tým. Ako hovorí aforizmus, Rusko nikdy nie je také silné, ani také slabé, ako vyzerá. Ešte dôležitejšie je, že vojenská sila je často úzko spätá s kontextom a veľká časť výkonu Ruska v tejto vojne môže súvisieť so zvláštnosťou jeho  nepremysleného plánu a politických predpokladov jeho vedenia.

Americký expert na ozbrojené sily štátov Michael Kofman v časopise The Economist  konštatuje, že kontext, v ktorom sa vojna odohráva, veľmi ovplyvňuje jej výsledok. Pripomína, že počas počiatočnej invázie ruské ozbrojené sily sledovali neuskutočniteľnú vojenskú stratégiu a sledovali nedosiahnuteľné ciele. Vojaci neboli informovaní ani pripravení na veľkú vojnu. Odvtedy sa podstatne prispôsobili. Na Donbase ruské sily vedú ofenzívu spôsobom, ktorý je oveľa bližší tomu, ako cvičia a organizujú boj. Napriek podstatne zníženej sile, ruská ofenzíva zaznamenala postupné zisky. Vojna by sa mohla ešte predĺžiť. Rusko neuspelo vo svojej snahe odoprieť Ukrajine suverenitu, no nie je jasné, či si Ukrajina bude môcť vziať späť stratené územie, a to aj s rozsiahlou podporou Západu.

V súčasnej dobe ruská armáda nie je schopná začať ďalší konflikt, už vôbec nie konflikt s NATO. Členom NATO  by to však mohlo priniesť chladný komfort . Môže byť lákavé veriť, že organizácia NATO si počínala pozoruhodne dobre proti ruským silám. Víťazstvo by sa dalo považovať za samozrejmosť v takmer akomkoľvek scenári. To je nesprávne ponaučenie, ktoré si treba zobrať z tejto vojny. Zvláštnosti situácie, v ktorej k vojne dochádza, výrazne určujú, ako sa vojenská sila prejavuje a či môže dosiahnuť politické ciele. Americká porážka v Afganistane ponúka málo informácií o tom, ako by mohla prebiehať vojna s Čínou. Dobrou analógiou pre súčasnú vojnu môže byť nečakane slabý výkon Sovietov v „zimnej vojne“ s Fínskom v rokoch 1939-40. Odhalila slabé stránky a štrukturálne problémy v Červenej armáde, ale nemecké vedenie si možno nesprávne vyložilo ponaučenie z tohto konfliktu pri plánovaní operácie Barbarossa – nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu v roku 1941.

Je jasné, že ruské ozbrojené sily netrpia len zlým operačným plánom na Ukrajine. Z hľadiska výcviku, vedenia a disciplíny má ich armáda vážne nedostatky. O vojne je však veľa toho, čo ešte stále nevieme, a naše skoré interpretácie o nej môžu byť nesprávne. Časom možno zistíme, že úvodná fáza bola skôr krátkou záležitosťou. Dôkladnejšia analýza odhalí, že ruská výkonnosť sa líšila v závislosti od toho, ktorú os postupu a ktorú časť armády sa človek rozhodol preskúmať. Napríklad ruské sily na juhu vyrazili z Krymu a rýchlo dobyli veľké územia. Stále ich držia. Okrem toho je veľa toho, čo nie je známe o tom, akú podporu poskytli USA, okrem zbraní, a aký vplyv to malo na výsledok. Nakoniec bude potrebné prehodnotenie nielen toho, kde sa ruské ozbrojené sily nachádzajú, ale aj toho, kam smerujú.

Ďalšou oblasťou, v ktorej Rusko zaostalo, bola jeho neschopnosť rozšíriť operácie. To, čo jej armáda dokázala v menšom meradle v rokoch 2014 a 2015, nedokázala zopakovať na celej Ukrajine. Od komunikácie po logistiku, kombinované zbrane a ďalšie, ruským ozbrojeným silám chýbali skúsenosti s rozsiahlymi operáciami pred inváziou, čo sa prejavilo. Ale platí to aj pre NATO, keby tu neboli USA. Od zásahu v Líbyi v roku 2011 až po stiahnutie z Afganistanu v roku 2021 nie je jasné, či sa NATO  zaobíde bez Spojených štátov. Ruské ozbrojené sily majú teraz skúsenosti so zväčšovaním operácií, pretože sa tvrdo poučili z drahých chýb (ako to urobila pred nimi Sovietska armáda). Ruským ozbrojeným silám bude trvať roky, kým sa spamätajú z tejto chyby, no zároveň treba pripomenúť, že neúspech je často lepším učiteľom ako úspech.

Západné nálady sa vybičovali od minuloročného zdesenia nad neschopnosťou európskych štátov udržať v Afganistane jediné letisko bez americkej podpory až po nadšenie po nečakanom úspechu Ukrajiny. Tento posun vo vnímaní by však nemal zavádzať členov NATO k viere, že v inom kontexte by bolo Rusko ľahko porazené. Hoci bola ruská vojenská sila preceňovaná, NATO by malo triezvo posúdiť, ako sa veci majú. Amerika bude naďalej presúvať svoje zameranie na konkurenciu s Čínou a investovať do vojenskej rovnováhy v regióne Indo-Pacifiku. Črtajúca sa expanzia aliancie pridá vojenské schopnosti, ale prinesie aj nové výzvy. Globálna ekonomická recesia a dlhodobé náklady na obnovu Ukrajiny môžu vysať zdroje, ktoré sú už určené ako výdavky na obranu.

Konflikt na Ukrajine slúži ako čerstvá pripomienka, že trvalá konvenčná vojna závisí od dostupnosti ľudskej sily, materiálu, munície a kapacity obranného priemyslu na jej udržanie. NATO môže urobiť veľa pre zlepšenie kapacity v týchto kategóriách. Ak by bola aliancia otestovaná podobne ako ruská armáda, ozbrojené sily NATO by možno zistili, že aj oni majú veľa problémov, ktoré má Rusko na Ukrajine. Z toho vyplýva, že aliancia by nemala voči Rusku zaujať odmietavý postoj, ani sa uspokojiť. Napriek značným stratám sa ruská armáda skôr či neskôr obnoví. Sankcie ovplyvnia ruský obranný priemysel, ale odpísanie Ruska ako vojenskej veľmoci by bola nesprávna lekcia z tejto vojny.