Ako si Rusko udrží rovnováhu v bipolárnom svete – Moskva musí znížiť svoju závislosť od Číny, ktorá je rivalom USA

Aby sa Rusko nestalo príveskom čínskeho pólu moci v novom bipolárnom systéme a udržalo medzinárodnú rovnováhu kriticky dôležitú pre ruskú štátnosť, musí Moskva znížiť svoju závislosť od Číny rozvíjaním vzťahov s ostatnými významnými hospodárskymi a finančnými aktérmi. Ide predovšetkým o krajiny Európy, Indiu a Japonsko, ale nielen o nich. Kríza spôsobená koronavírusovou pandémiou je stále na úplnom začiatku, je však zrejmé, že nemení svet ako taký, ale skôr zintenzívňuje procesy, ktoré sa začali ešte pred krízou a ktoré povedú k zmene svetového poriadku. Hlavnou zmenou je zintenzívnenie americko-čínskej rivality a vznik novej bipolarity. Analytici v Moskve si uvedomujú, že v takomto prostredí sa realizuje aj ruská zahraničná politika. Vedia, že na zachovanie ťažko obnoveného medzinárodného štatútu Ruska ako nezávislej hodnoty je potrebná stratégia na udržanie rovnováhy krajiny v novo rozdelenej globálnej aréne.

Z takého aspektu sa venuje téme udržania rovnováhy Ruska v bipolárnom svete riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin.  Podľa neho koronavírusová kríza posilňuje hlavné trendy v medzinárodných vzťahoch: (1) USA sa postupne vzdávajú globálneho vedúceho postavenia, ktoré sa stalo príliš zaťažujúcim a orientujú sa sa na posilnenie ich vnútroštátnej základne; (2) oslabenie Európskej únie, preukazujúcej neschopnosť účinne riešiť krízy a prehlbovanie rozporov medzi členskými krajinami; (3) prechod Pekingu k aktívnej zahraničnej politike v globálnom meradle a výrazný nárast nacionalizmu v samotnej Číne. Výsledkom krízy bude pravdepodobne ďalšie posilnenie postavenia Číny a iných východoázijských krajín, ktoré v boji proti koronavírusu preukázali oveľa vyššiu úroveň sociálnej solidarity a spolupráce medzi štátnymi orgánmi a občanmi ako spoločenstvá v Európe a Severnej Amerike. 

Najdôležitejším geopolitickým faktorom vo svetovej politike je prehlbujúci sa konflikt medzi Spojenými štátmi a Čínou, ktorý sa vyvíja od druhej polovice roku 2010. Rastúca konfrontácia medzi USA a Čínou nielen obmedzuje medzinárodný obchod, ale narúša aj mnohé výrobné a technologické reťazce. Bezpečnostné úvahy začínajú prevládať nad logikou trhu.  Do konfrontácie USA-Čína sú zapojené krajiny Európskej únie, ázijsko-tichomorskí spojenci a partneri Spojených štátov. V budúcnosti si môžeme predstaviť vytvorenie dvoch konkurenčných politických a ekonomických modelov vo svete: liberálneho v anglicky hovoriacich krajinách a v Európskej únii a štátneho kapitalizmu v Číne a v Rusku. Zároveň nebudú existovať jednotné pravidlá a všeobecne uznávané inštitúcie, niekedy bude potrebné dočasne sa dohodnúť, ako je to napríklad v súčasnosti v rámci štruktúr, ako sú OPEC / OPEC + / OPEC ++. 

Práve blížiaca sa bipolárnosť predstavuje v nasledujúcich desaťročiach hlavnú výzvu ruskej zahraničnej politiky. Moskva  s úľavou pripúšťa, že Washington považuje Čínu a nie Rusko za svojho hlavného rivala. Pozícia nepriateľa číslo dva však zároveň nevytvára pre Rusko žiadne výhody. Nepriateľský postoj americkej vládnucej elity voči Ruskej federácii zostáva a niekedy sa zintenzívňuje. Pripravenosť Washingtonu nie je viditeľná nielen na kompromisy, ale dokonca ani na dialóg s Moskvou. Na základe výsledkov prezidentských volieb v roku 2020 sa situácia pravdepodobne nezlepší. Zosúladenie medzi Ruskom a Čínou, ku ktorému došlo v podmienkach konfrontácie so Spojenými štátmi, posilnilo geopolitické a geoekonomické postavenie Ruskej federácie. Zachovanie a posilnenie rusko-čínskej dohody je samozrejme v záujme Ruska. Čína sa stala najdôležitejším hospodárskym, finančným a technologickým partnerom Moskvy. Vzťahy medzi dvoma veľmocami – Ruskom a Čínou – sú založené na pevnom základe národných záujmov a zvrchovanej rovnosti. Moskva ani Peking nepovažujú za potrebné obmedziť slobodu konania na medzinárodnej scéne s uzavretím vojensko-politickej aliancie.

Napriek zjavnej asymetrii v ekonomických a iných príležitostiach Rusko zásadne trvá na rovnoprávnom charaktere vzťahov s Čínou. Aj keď je to tak, Rusko bude mať motiváciu rozvíjať spoluprácu s Čínou. Vzorec vzťahov medzi týmito dvoma právomocami zostane rovnaký: nikdy – proti sebe, ale nie vždy a vo všetkom spolu. Je to dobrá kombinácia spoľahlivosti a flexibility. Otázkou je, či si tento vzorec zachová svoju váhu v kontexte zhoršovania vzťahov medzi USA a Čínou a stále jasnejšej perspektívy novej bipolárnosti. Je zrejmé, že Moskva bude musieť konať ešte opatrnejšie. Rusko nie je stranou konfliktu medzi ČĽR a Spojenými štátmi, ale je nepravdepodobné, že by sa mu podarilo z diaľky prizerať sa ich konfrontácii. Rusko je spojené s Čínou túžbou prekonať zvyšky svetového poriadku USA a Západu. Zároveň Rusko nechce žiť v čínskom bloku.

Napriek nedávnym gestám Kremľa voči Bielemu domu a nárastu kontaktov medzi Putinom a Trumpom sa ruské vzťahy so Spojenými štátmi v dohľadnej budúcnosti nebudú môcť zásadne zlepšiť – ich konfrontácia je systematická. O geopolitickom zvrate moskovskej politiky sa samozrejme tiež nedá hovoriť – od Pekingu k Washingtonu. V hypotetickom prípade takéhoto zvratu by Rusko muselo pristúpiť na skutočnú kapituláciu pred Spojenými štátmi a zároveň získať v Číne nebezpečnejšieho oponenta ako západné štáty. Pravdepodobným výsledkom takéhoto šialeného manévru by bola vnútorná destabilizácia krajiny s nespočetnými stratami. Namiesto toho by sa realistická americká politika mala v nasledujúcich rokoch zamerať na predchádzanie incidentom, ktoré by mohli viesť k ozbrojenému konfliktu, a zároveň by sa mali hľadať príležitosti na interakciu, pri ktorej sa záujmy Ruskej federácie a Spojených štátov stále zhodujú. Za týchto okolností je snaha o ovplyvnenie americkej domácej politiky zvonku neúmerne nákladná a zbytočná z praktického hľadiska.

Koronavírusová kríza spôsobila ďalšiu ranu nárokom Európskej únie na strategickú autonómiu. Rovnaká kríza však zvýšila úlohu jednotlivých štátov. Nemecko – najúspešnejšie v kríze – očividne posilňuje svoju pozíciu v rámci EÚ a potenciálne aj vo svete. Z toho vyplýva, že nastal čas nadviazať seriózny dialóg s nemeckou politickou a ekonomickou elitou o perspektívach vzťahov a možnostiach interakcie. Dialóg, ktorý sa už začal s Francúzskom, by mal pokračovať s dôrazom na problémy kontinentálnej bezpečnosti, ako aj na situáciu na Blízkom východe a v severnej Afrike. Existujú témy na zásadné rozhovory s Talianskom (napríklad Líbya), severnými krajinami (Arktída), Veľkou Britániou (normalizácia poškodených vzťahov), s takmer všetkými európskymi štátmi – s výnimkou Poľska a pobaltských štátov. Existujú témy rozhovorov s Európskou komisiou. Nemá zmysel – najmä v súčasnom prostredí – strácať čas pokusom o podkopanie EÚ a NATO zvnútra – ďalšej organizácie, ktorá vyzerá čoraz archaickejšie.  Politika Ruskej federácie by mala byť pozitívna, zdôrazňovať interakciu s jednotlivými európskymi krajinami a vylúčiť pokusy ovplyvniť ich vnútroštátne politické procesy.

V situácii, keď je možné konflikt v oblasti Donbasu v najväčšej možnej miere spoľahlivo zmraziť a neutralizovať a otázka Krymu je vyriešená a uzavretá – Dmitrij Trenin sa domnieva – že  hlavnou úlohou ruskej politiky v prvej etape je zmeniť postoj európskych elít voči Rusku. Humanitárna akcia je dobrá, najmä ak sa nepoužíva na propagandistické účely, ale bola zjavne neprimeraná. Na ruskej strane môže byť hlavnou podmienkou takého zlepšenia zmena informačnej politiky zameranej na Európu. Nie je potrebné vytvárať ilúzie o „Veľkej Európe od Lisabonu po Vladivostok“. Konečným cieľom ruskej politiky v európskom smere by mal byť návrat Európy ako silného vonkajšieho zdroja ruskej ekonomickej modernizácie. Pritom Európa nie je jediným zdrojom takejto modernizácie. Technologicky vysoko vyspelé, bohaté na investičné zdroje Japonsko, ktoré úspešne prechádza krízou, je potenciálnym zdrojom na východe, rovnako ako Nemecko na západe.

V súvislosti s rastúcou konfrontáciou medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi sa proces konečnej normalizácie vzťahov medzi Moskvou a Tokiom – uzavretie mierovej zmluvy, riešenie otázky hraníc – prakticky zastavil. Medzitým čoskoro končí éra vládnutia hlavného nadšenca japonsko-ruského zblíženia – predsedu vlády Šinzó Abeho. Ak súčasný pokus o zblíženie skončí neúspechom, bude to na dlhú dobu odrádzať nástupcov Abeho od jeho opakovania. Moskva musí zintenzívniť vzťahy s Tokiom a rozvíjať dialóg o otázkach regionálnej bezpečnosti. Skutočný záujem Japonska nie je ani tak  navrátenie ostrovov – ide o politické symboly – ale je to budovanie stabilných vzťahov s Ruskom ako nezávislej mocnosti (vo vzťahu k Číne) v Eurázii. Takáto nezávislosť je však tiež základným záujmom samotného Ruska.

V takomto kontexte Trenin uvádza vzťahy medzi Moskvou a Dillí, ktoré sú tradične priateľské od samého začiatku. Tieto vzťahy však dlho stagnovali. Ekonomická základňa rusko-indických vzťahov je veľmi úzka: zahŕňa vojensko-technickú spoluprácu a spoluprácu v oblasti energetiky rozvíjajúcu sa v posledných rokoch. Príležitosti v oboch smeroch neboli vyčerpané. Spoločná tvorba zbraňových systémov a zvýšená účasť Indie na rozvoji Arktídy môžu tieto dve krajiny zblížiť. Mimoriadne sľubná je spolupráca v oblasti technológií. Je tiež potrebné aktivovať mechanizmus trojstranných rusko-indicko-čínskych konzultácií v rámci skupiny RIC, ktorá by sa mohla stať jadrom Šanghajskej organizácie spolupráce (SCO). Strategickým cieľom Ruska je pozdvihnúť vzťahy s Indiou na úroveň vzťahov s Čínou a tým zabezpečiť geopolitickú rovnováhu na euroázijskom kontinente.