Aká je logika účastníkov konfliktu okolo Ukrajiny – najväčší jastraby v ruskom vedení nie sú proti západným sankciám !

Nestáva sa často, aby tretia krajina oznámila dátum, kedy jedna krajina napadne druhú – ale také sú predpovede predstaviteľov USA v súvislosti s údajnými ruskými plánmi zaútočiť na Ukrajinu. Americký prezident Joe Biden si na vyhlásenie vojny zvolil víťaznú stratégiu. Ak dôjde k vojne, ukáže sa, že mal pravdu. Ak sa tak nestane, bude to preto, že sa mu podarilo zastaviť svojho ruského kolegu Vladimíra Putina. Ba čo viac, urobí tak bez ústupkov v kľúčových otázkach a – čo je pre Bidena kľúčové – v súlade so spojencami USA v mene zjednoteného Západu. Samozrejme, pre Bidena by  bol lepší výsledok, keby nedošlo k invázii. To by ukázalo, že on a Západ sú dostatočne silní na to, aby zastavili agresora. Ale ak dôjde k ruskej invázii na Ukrajinu, najsilnejšia reakcia, akú si Západ môže dovoliť, sa mnohým bude zdať nedostatočná a neprimeraná takejto extrémnej udalosti. Je to jeden z dôvodov, prečo sa s takou istotou hovorí o hroziacej agresii. Čím je to nevyhnutnejšie, tým väčším úspechom sa bude zdať akýkoľvek iný výsledok.

V takomto kontexte uviedol svoju analýzu šéfredaktor internetového portálu moskovského centra Nadácie Carnegie Alexander Baunov, podľa ktorého na Západe sa invázia skutočne javí ako pravdepodobná, súdiac podľa návalu diplomatických aktivít a bezprecedentného varovania vo vyhláseniach vodcov vplyvných štátov. Je ťažké si predstaviť, že by predviedli takúto šou bez vážnych dôvodov, len aby pošpinili povesť Ruska. Koniec koncov, nie sú to len Spojené štáty a Veľká Británia, ktoré venujú svoj čas a pozornosť tejto otázke, ale aj vedúci predstavitelia Francúzska a Nemecka, ktorí sa zvyčajne zdráhajú nadávať na Rusko len kvôli nemu samotnému. Je tiež veľmi pravdepodobné – podotýka Baunov –  že v určitom bode minulého roka sa Moskva skutočne obávala, že Ukrajina použije silu na znovuzískanie kontroly nad Doneckým a Luhanským regiónom, povzbudená Bidenovým volebným víťazstvom, úspešnou operáciou Azerbajdžanu na znovu dobytie Náhorného Karabachu a získaním nových zbraní – ako napríklad turecké drony Bayraktar – pre Kyjev. A tak Moskva na jar minulého roka vydala varovný signál koncentráciou vojenských jednotiek blízko hraníc s Ukrajinou.

Rýchlo sa ukázalo, že takýto prístup Moskvy bol veľmi účinný ako nástroj tvrdej diplomacie. Nasledovala séria intenzívnych, neplánovaných komunikácií medzi novou americkou administratívou a Kremľom, ktoré vyvrcholili prezidentským summitom, na ktorý by sa bez napätia na ukrajinských hraniciach čakalo veľmi dlho. Rusko sa tak presunulo z periférie agendy novej administratívy do jej centra. Po dosiahnutí miernych výsledkov prostredníctvom miernej, krátkodobej koncentrácie vojsk sa Kremeľ rozhodol maximalizovať účinnosť tohto nového nástroja. Rusko už dlho malo zoznam sťažností, ktoré Západ ignoroval, odmietal čo i len si ich vypočuť a ​​považoval ich za bezperspektívne. Teraz však Rusko našlo spôsob, ako vyvolať reakciu: nielen zhromaždiť svoje jednotky blízko Ukrajiny, ale urobiť to v bojovom operačnom nasadení  a v správnom zložení, aby presvedčilo vojenských expertov, že vidia prípravy na inváziu. Extrémne opatrenia si však vyžadujú pôsobivé výsledky. Odstránenie hrozby vojny bez dosiahnutia akýchkoľvek presvedčivých výsledkov by znamenalo, že inokedy hrozba silou nebude fungovať ako páka. V súčasnosti je najzrejmejším výsledkom jedinečná intenzita diplomatického kontaktu. Ale je tu ešte jeden efekt: začiatok konverzácie o niektorých témach, o ktorých sa predtým nediskutovalo.

Počas tohto kontaktu Vladimír Putin vyzeral ako niekto, kto by bol spokojný s akýmkoľvek možným výsledkom. Buď táto tvrdá diplomacia povedie k presvedčivým víťazstvám, alebo vydláždi cestu Rusku, aby zaručilo svoju bezpečnosť akýmikoľvek prostriedkami, ktoré považuje za potrebné. Je možné, že tieto prostriedky môžu zahŕňať akcie týkajúce sa Ukrajiny. Vo všetkých svojich nedávnych verejných vyhláseniach sa ruskí predstavitelia tvrdohlavo vracajú k dvom bodom: že základom súčasného ukrajinského režimu je štátny prevrat a že Ukrajina neimplementuje dohody z Minska. Tieto dva leitmotívy predstavujú ponúkanú voľbu: buď sa režim musí v očiach Ruska legitimizovať implementáciou zákonných dohôd z Minska, alebo si Rusko samo vyrieši otázku nelegitímnej vlády v susednej krajine.

Ukrajina a Západ sa rozhodli potrestať Rusko sankciami, pričom sa snažili názorne ukázať, že je horšie byť agresorom ako obeťou. Prezident Putin medzitým urobil z úlohy obete neuveriteľne deštruktívnu úlohu pre Ukrajinu. Umenie obľúbeného džuda ruského prezidenta spočíva v použití súperovho ťahu proti nemu. Ukrajina nemôže preukázať výhodu demokracie a zblíženia so Západom ani sa úspešne rozvíjať a zároveň byť krajinou, ktorá môže byť kedykoľvek napadnutá. Prezident Biden má svoje vlastné predstavy o džude a snaží sa použiť Putinov krok proti nemu: je tiež nemožné rozvíjať sa a prekvitať ako krajina pripravená zaútočiť na inú.  Jednou z možností, ktorú nemožno vylúčiť, je alternatíva, že Rusku sa možno nepodarí zabezpečiť diplomatický výsledok, ktorý chce; alebo sa rozhodne použiť silu, pričom z bojaschopnej armády v blízkosti Ukrajiny urobí trvalý alebo aspoň pravidelný zdroj hrozby. čo Ukrajinu poškodí viac, ako jej prospeje západná pomoc. Tiež by to udržalo Západ v napätí a v konečnom dôsledku by to prinútilo Ukrajinu a Západ prijať flexibilnejší prístup. Rusko je pripravené hrať dlhú hru.

Tí, ktorí veria, že sankcie by mohli zabrániť Rusku v invázii na Ukrajinu alebo ho za to potrestať, musia pochopiť, že najväčší jastraby v ruskom vedení nie sú proti západným sankciám zameraným na oligarchov, banky, firmy, štátne dlhopisy atď. Pre jastrabov by bola ideálnym scenárom suverénna socioekonomická autarkia, koniec väzieb so Západom, úplné podriadenie elity a nahradenie všetkého možného, ​​aj keď si to vyžaduje pomoc spriatelenej Číny. Aby si Putin udržal rozhodujúce postavenie v mocenskej štruktúre, nikdy sa neidentifikoval len s jednou skupinou v rámci svojho režimu; keď domáce a vonkajšie okolnosti robia jednu skupinu silnejšou, posunie svoju osobnú rovnováhu v prospech silnejšej skupiny. Ako to ukázala história, sankcie posilnia pozíciu provojnovej frakcie.

Podľa názoru Alexandra Baunova bez ohľadu na túžbu obmedziť alebo potrestať Rusko, pre Západ bude oveľa jednoduchšie vysporiadať sa s Ruskom, ktoré takmer napadlo Ukrajinu, ako s Ruskom, ktoré tak skutočne urobilo – a to jastraby v Rusku dobre vedia. Joe Biden prebudoval jednotu Západu na základe predchádzania agresii a invázia by ju opäť rozdelila – rovnako ako uznanie samozvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky (DĽR a LĽR) zo strany Moskvy. Uznanie nezávislosti odtrhnutých území by zmenilo status quo na mieste, ale bolo by menej zničujúce ako invázia. Znamenalo by to odstúpenie Moskvy od minských dohôd zameraných na ukončenie konfliktu na východe Ukrajiny;  Rusko obviňuje Ukrajinu (a Západ), že sa ich nepodarilo zrealizovať.

Na rozdiel od vojenského útoku na Ukrajinu by uznanie DĽR a LĽR nebolo najhorším výsledkom krízy, ale pre Rusko by určite bolo jedným z najmenej konštruktívnych, pretože by to zastavilo akúkoľvek diskusiu o jej kľúčových požiadavkách. Ak je táto diskusia už vyhlásená za mŕtvu, to by bola iná vec. Extrémna eskalácia na mieste zmenila problémy považované za zásadné. Pre Západ sú teraz najväčšími prioritami územná celistvosť Ukrajiny, aspoň v jej súčasnej podobe, ako aj jej právo vybrať si svojich spojencov a vlastnú vládu. Otázky, ktoré sa predtým považovali za priority – rakety stredného doletu v Európe, kontrola zbrojenia, minské dohody a obavy Ruska o vlastnú bezpečnosť – boli v rozhovoroch odsunuté nabok. Stojí za to ešte pripomenúť, že súčasná kríza sa začala nečakaným zverejnením dôvernej korešpondencie zo strany Moskvy od nemeckých a francúzskych ministrov zahraničných vecí, ktorého cieľom bolo odhaliť ich neochotu implementovať Minské dohody spoločne s Ukrajinou. Mohlo by to skončiť podrobnejším potvrdením ich implementácie, vrátane článkov, ktoré Ukrajine najviac prekážajú.

Ruský analytik vo svojom komentári poukázal na to, že Západ sa  nevie rozhodnúť, či stačí zachrániť Ukrajinu, alebo či z krízy musí vyjsť ako absolútny víťaz, teda bez ústupkov – a to ani pri plnení menej príjemných častí minských dohôd, ktoré podpísali predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Západu ešte v roku 2015. Západ vo svojich rokovaniach s mobilizovaným Ruskom nebojuje len za bezpečnosť Ukrajiny, ale aj za status absolútneho víťaza studenej vojny, ktorý Rusko teraz nemôže zmeniť použitím sily. Tu je príčina neústupčivosti Západu alebo, ako opísal svoje stretnutie s britskou ministerkou ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov: bol to „rozhovor medzi slepými a hluchými“.

Podľa Alexandra Baunova Rusko nevie, ako blízko jeho územia – alebo v rámci neho – končia západné hranice. Západ nevie, ako blízko k nemu – alebo v rámci jeho sféry – končia ruské hranice. Je jasné, že práve tu je na Západe deliaca čiara medzi tými, ktorí sú za kompromis, a tými, ktorí chcú zvíťaziť. Presne tá istá línia rozdeľuje ruské vedenie.