Kategorické ruské požiadavky predstavujú strategické ciele Moskvy v Európe – Putin prišiel s vlastnou verziou „odstrašovania“ Západu

Týždeň rusko-západnej diplomacie v Ženeve, Bruseli a vo Viedni umožnil stranám začať úprimný a zmysluplný, aj keď mimoriadne tvrdý dialóg. Dialóg sa neskončil škandálom a definitívnou prestávkou, ale doteraz nám neumožňuje počítať s diplomatickým riešením prebiehajúcej európskej bezpečnostnej krízy. Absencia diplomatického riešenia však logicky vedie k ďalšiemu vyostreniu tejto krízy s možnosťou východiska cestou použitia silového riešenia. Zatiaľ čo Moskva a Washington vyhodnocujú situáciu a pripravujú sa na nové kroky, má zmysel odhaliť korene súčasnej krízy, analyzovať spôsoby a dôsledky jej eskalácie a zvážiť aj alternatívne možnosti riešenia bezpečnostných problémov euroatlantického smerovania zahraničnej politiky Ruska. Vieme, že korene krízy sú vo všeobecnosti jasné. Skončením studenej vojny a rozpadom Sovietskeho zväzu Spojené štáty americké a ich spojenci vytvorili v Európe poriadok založený na vedúcej pozícii USA a centrálnom postavení NATO ako politicko-vojenského a bezpečnostného nástroja Západu a ním vytvoreného poriadku.  Rusko, ktoré sa nedokázalo stať súčasťou Západu podľa vlastných predstáv a ktoré odmietlo ponúkanú pozíciu podriadenosti, zostalo mimo tohto poriadku, avšak bolo nútené počítať s novou realitou. Spojené štáty si boli vedomé nevôle Ruska, ale rozhodli sa to ignorovať, pretože považovali Ruskú federáciu za slabnúcu mocnosť. 

Podľa riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina – ktorý sa podujal na analýzu rokovaní v Ženeve, Bruseli a vo Viedni  – historická skúsenosť svedčí o tom,  že veľká porazená veľmoc – ak nezapadne do povojnového usporiadania alebo v ňom nedostane pozíciu, ktorá by jej vyhovovala, časom začne podnikať kroky smerujúce k jeho zničeniu, alebo aspoň k jej výraznej korekcii. Samozrejme za predpokladu, že táto nespokojná mocnosť má dostatočný materiálny potenciál a jej vedenie politickú vôľu a podporu verejnosti. Takéto pomery v Rusku dozreli v prvej polovici desiatych rokov tretieho tisícročia, o čom svedčí aj reakcia Moskvy na ukrajinskú krízu a nasledujúca konfrontáciu s USA i rozpad vzťahov s Európskou úniou. Za osem rokov konfrontácie so Západom sa ruská zahraničná politika naďalej vyvíjala od prispôsobovania sa nepohodlnej realite k snahám aspoň zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu geopolitického postavenia krajiny a čo najviac zmeniť situáciu vo svoj prospech. Po štvrťstoročnej prestávke sa Moskva vrátila na Blízky východ a začala aktívne skúmať Arktídu; Rusko začalo využívať nové prostriedky – napríklad súkromné ​​vojenské spoločnosti – na získanie pozícií v Afrike; politika sa aktivovala v mnohých ďalších oblastiach, od západného Balkánu po Latinskú Ameriku a Perzský záliv. Teda ruská zahraničná politika z hľadiska geografického rozsahu sa opäť stala globálnou.

V súvislosti s nedávnymi rokovaniami v Ženeve, Bruseli a vo Viedni považuje Dmitrij Trenin za dôležité, že  Spojené štáty americké po prvý raz od rokovaní o zjednotení Nemecka zasadli za rokovací stôl s Ruskom o otázkach európskej bezpečnosti. Washington prvýkrát od svojho nedávneho odstúpenia od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF) vyjadril pripravenosť rokovať o nerozmiestnení rakiet stredného a kratšieho doletu v Európe, ako aj o obmedzeniach vojenských aktivít vo východnej Európe. Až donedávna by bol takýto výsledok v Moskve hodnotený ako veľký úspech. Teraz sú však ciele oveľa vyššie. Rusko trvá na tom, aby jeho „imperatívne“ požiadavky – nerozširovať NATO do krajín bývalého ZSSR; nerozmiestňovať v Európe systémy útočných zbraní schopné zasiahnuť ciele na území Ruskej federácie; obmedziť infraštruktúru, ktorú NATO vybudovalo na východ od začiatku procesu rozširovania aliancie v roku 1997 –  boli ústredným bodom rokovaní.  Na rozdiel od USA, ktoré ponúkajú najmä úzky vojensko-technický prístup k rokovaniam, Rusko sa zameriava na všeobecný vojensko-politický aspekt, aby získalo bezpečnostné záruky.

Trenin zdôrazňuje, že hlavná požiadavka Moskvy – odmietnutie NATO ďalej expandovať na územie bývalého ZSSR – sa fakticky realizuje jednoducho preto, že Spojené štáty a ich spojenci nie sú a je nepravdepodobné, že budú pripravení prevziať záväzky na vojenskú ochranu svojich klientov – Ukrajiny a Gruzínska. Problém nespočíva ani tak v nedoriešených konfliktoch v Abcházsku, Južnom Osetsku a Donbase, ale skôr v perspektíve priameho stretu s Ruskom v regiónoch, kde má Moskva skutočné bezpečnostné záujmy a zároveň je pripravená ich v prípade potreby brániť silou. Spojené štáty nemajú také záujmy, ani nie sú pripravené a ani sa to nepredpokladá. Keďže Spojené štáty sa nechystajú bojovať proti Rusku za Ukrajinu, Ukrajina – podobne ako Gruzínsko – nebude prijatá do NATO, pokiaľ si Rusko zachová schopnosť a odhodlanie zabrániť tomu silou.

Existuje šanca dohodnúť sa v otázke nerozmiestnenia amerických raketových základní na Ukrajine. Svedčí o tom ochota amerických vyjednávačov v Ženeve na túto tému hovoriť. Vytvorenie takýchto základní nie je prioritou vojenskej politiky Washingtonu a ich hypotetický výskyt – povedzme, v Charkovskej oblasti – môže byť vyvážený inštaláciou hypersonických rakiet Zirkón na ruských ponorkách plaviacich sa pozdĺž pobrežia Severnej Ameriky. Pravdepodobne je možné dohodnúť sa na vojenských základniach USA a ďalších krajín NATO na Ukrajine: Západné krajiny totiž nechcú utrpieť straty počas vojny medzi Ukrajinou a Ruskom a teraz plánujú za aktuálnych podmienok evakuovať svojich poradcov z krajiny. Ťažšie – ak nie nemožné – je dohodnúť sa na ukončení vojenskej a vojensko-technickej spolupráce medzi Ukrajinou a USA/NATO. Maximálne sú tu obmedzenia týkajúce sa charakteru zbraní, ktoré Západ dodáva Kyjevu. Treba mať na pamäti, že USA budú v tomto prípade trvať na deeskalácii ruských vojenských príprav na ukrajinskom smere. Akákoľvek deeskalácia však musí byť sprevádzaná obmedzeniami manévrov NATO v blízkosti ruských hraníc v Európe.

Požiadavka Moskvy odstaviť všetku vojenskú infraštruktúru na území východoeurópskych krajín NATO je rovnako nerealizovateľná, ako v mnohých ohľadoch už z hľadiska bezpečnosti Ruska zbytočná. Niekoľko tisíc amerických vojakov na tomto území nepredstavuje pre Rusko vážnu hrozbu; prápory NATO v Pobaltí sú akýmsi sedatívom pre tri hostiteľské krajiny; ich prítomnosť na území bývalého Sovietskeho zväzu môže byť nepríjemná, no sotva znepokojujúca. Samozrejme, existujú aj iné infraštruktúry, ktoré skutočne predstavujú hrozbu. Ide predovšetkým o prvky amerického systému protiraketovej obrany v Rumunsku a Poľsku; letiská, kde môžu byť umiestnené lietadlá s jadrovými zbraňami; námorné základne a pod. Otázku odpaľovacích zariadení protiraketových obranných systémov premeniteľných na rakety stredného doletu je možné vyriešiť v rámci prípadnej dohody o zmluve INF. Ďalšie otázky sa týkajú kontroly konvenčných zbraní v Európe, ktorá bola dohodnutá po tom, čo krajiny NATO odmietli ratifikovať upravenú Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE).

Pravdepodobnosť, že Spojené štáty splnia ruské požiadavky vo forme a v časovom rámci navrhovanom Moskvou, je nulová. Teoreticky sú možné dohody o dvoch z troch kľúčových tém: nerozšírenie NATO a nenasadenie útočných zbraní. Takéto dohody však môžu byť skôr politické než právne záväzné. Treba si uvedomiť, že ruské požiadavky voči USA a NATO v skutočnosti predstavujú strategické ciele ruskej politiky v Európe.  Ak ich Moskva nemôže dosiahnuť diplomatickou cestou, bude sa o to snažiť inými spôsobmi. Ruskí predstavitelia spomenuli, že ak rokovania zlyhajú, Moskva prijme vojensko-technické a dokonca aj vojenské opatrenia. Tieto opatrenia neboli vopred oznámené – na rozdiel od západných sankcií v prípade ruskej invázie na Ukrajinu. Ale sú široko diskutované. Pravdepodobne budeme hovoriť o širokom spektre opatrení – od pokračovania silového tlaku a rozmiestnenia nových zbraňových systémov v určitých regiónoch až po oveľa užšiu interakciu so spojeneckým Bieloruskom a užšiu koordináciu s čínskymi partnermi. Je dôležité, aby takéto opatrenia reagovali na existujúce hrozby pre bezpečnosť Ruska a nevyvolávali vznik nových hrozieb. Netreba sa snažiť o jednoduché vojensko-technické a vojensko-strategické potrestanie Západu za jeho neústupnosť. Pre Moskvu je hlavné zachovať stabilitu odstrašovania pred akýmikoľvek možnými zmenami vo vojensko-politickej situácii, odrážať hrozby a predchádzať im, a tým budovať systém záruk národnej bezpečnosti založený nie na dohodách s potenciálnym protivníkom, ale na jeho odstrašení.