Polovičaté riešenia stratenú dôveru Hegerovej vláde nevrátia – Robert Fico sa už ocitol na trajektórii Vladimíra Mečiara
Podľa vyjadrení odborníkov, politikov i väčšiny médií Slovensko speje k humanitárnej kríze, ktorá však neprichádza ako tzv. „čierna labuť,“ ako sa metaforicky pomenúvajú neočakávané udalosti, ktoré majú významný vplyv na spoločnosť. Pandemické trendy v Európe i situácia v našej krajine totiž už skôr naznačovali, že nastane stav, keď expanzia koronavírusu Covid-19 prekoná kapacitu nášho zdravotníckeho systému a prinesie nedozierne následky nielen pre zdravie a životy ľudí, ale aj vnútropolitickú stabilitu organizmu štátu. V aktuálnej krízovej situácii sa ukazuje, že vládne i opozičné politické elity nedisponujú osobnosťami, ktoré by boli schopné pozitívne zasahovať do vývoja pandémie tak, aby zabránili pribúdaniu ďalších komplikácií a konštruktívne vplývali na atmosféru v spoločnosti. Ani politicky neskúsená prezidentka republiky nedokáže kompetentne zastať úlohu aktívneho mediátora a prenecháva iniciatívu straníckym lídrom, vnímajúcim zodpovednosť za vývoj pomerov v štáte populistickou optikou ich volebných preferencií, skreslených manipuláciou médií i sociálnych sietí.
Tragické vyhliadky Slovenska umocňuje fakt, že vláda Eduara Hegera nemá ani spoločenskú autoritu, ale ani politickú odvahu prijímať kategorické rozhodnutia, pretože vládni politici sa boja o svoj budúci osud. Azda naivne dúfajú, že polovičaté riešenia akútnych problémov pandémie im prinavrátia navždy stratenú dôveru. Ešte negatívnejšie pôsobí fakt, že politici opozície „prilievajú benzín do ohňa“ tým, že boj s pandémiou zneužívajú ako príležitosť, aby si naklonili priazeň občanov, ktorých dezorientovala antivaxerska propaganda a primitívny konšpiracionizmus zameraný na trochu jednoduchších ľudí. Ani médiá tzv. hlavného prúdu nepôsobia príliš dôveryhodne na zneistených voličov, keďže všetky defekty uplynulej doby pripisujú vládam strany Smer-SD. Ako keby si ľudia nepamätali doteraz nevyšetrenú kauzu „Gorila,“ aféru pokladníka SDKÚ Gabriela Palacku – „vláčiky“, tunelovanie tunela Branisko alebo tiež kupovanie niektorých poslancov v období poslednej vlády Mikuláša Dzurindu, či iné škandalózne prípady, keď v kresle premiéra nesedel Robert Fico.
V kontexte s uvádzanými okolnosťami nepôsobí veľmi optimisticky ani štruktúra volebných preferencií jednotlivých politických strán – vrátane tých, ktoré by sa mohli dostať pri najbližších voľbách do parlamentu. Povrchní pozorovatelia situácie strašia nárastom preferencií strany Smer-SD, ktorá sa spamätala predovšetkým vďaka politike parlamentne najsilnejšieho vládneho subjektu OĽaNO. K tomu sa žiada pripomenúť, že aj Vladimír Mečiar vyhral parlamentné voľby v roku 2002, ale nikto jeho HZDS nepovažoval za primeraného vládneho partnera. „Obyčajní ľudia“ Igora Matoviča sú perspektívne najslabším článkom v koaličnom reťazci – ak neberieme do úvahy „mŕtvu schránku“ ilúzií Andreja Kisku pod vedením Veroniky Remišovej. Extrakt brutálneho populizmu „Sme rodina“ nie je vôbec vábivým koaličným spojencom v budúcej koaličnej vláde, takže zo súčasnej vládnej zostavy by v novom kabinete mohla zostať iba strana Sloboda a Solidarita.
Slovensko sa nachádza v ťažkej pandemickej situácii, pričom k pocitu nejasnej budúcnosti prispieva krehká koaličná vláda a tiež neistá politická perspektíva, ako dopadnú najbližšie parlamentné voľby. Z doterajšieho vývoja možno usudzovať, že predseda zatiaľ najsilnejšej opozičnej strany Hlas-SD Peter Pellegrini sotva pristúpi na koaličný pakt s Robertom Ficom, ktorý sa už historicky ocitol na Mečiarovej trajektórii. Strana Smer-SD už nie je sociálnodemokratická strana, aj keď sa za takú vydáva. Fico ju „preformátoval“ na stranu konzervatívno-populistického typu, a preto by pre Pellegriniho bolo extrémnym rizikom, keby sa s takouto stranou dohodol na spoločnom vládnutí. Z toho dôvodu – ak Hlas-SD vo voľbách uspeje – bude sa musieť pripraviť na kompromisy s politickými stranami tak, ako to už po roky robia napríklad sociálni demokrati v Nemecku.
Na margo súčasného stavu pandémie na Slovensku treba poznamenať, že problémy s ňou súvisiace bude treba riešiť dohodou strán spojených na báze širšieho politického spektra. V takomto rámci by mali politici po najbližších parlamentných voľbách hľadať partnerov, s ktorými sa dokážu dohodnúť na základných prioritách ich spoločného postupu. Nebude to jednoduchý proces, ale iba takto môže naša krajina prekonať nežiaducu polarizáciu spoločnosti, ku ktorej výdatnou mierou prispeli svojím spôsobom Igor Matovič i Robert Fico ako hlavní aktéri prehlbujúceho sa škodlivého vývoja. Zatiaľ by bolo predčasné špekulovať nad tým, kto sa ujme iniciatívy, aby sa Slovensko dostalo na cestu zásadnej zmeny politických pomerov, ktorá bez všeobecnej akceptácie kompromisu ako univerzálneho fenoménu politiky nie je reálna.