Ruské desatoro bez emócií a ilúzií vo vzťahoch voči USA – Moskva by nemala opakovať beznádejne zastaranú líniu zo sovietskej éry

V reakcii na nediplomatické vyjadrenia amerického prezidenta Joea Bidena o prezidentovi Vladimírovi Putinovi povolalo Rusko na konzultácie do Moskvy svojho veľvyslanca v Spojených štátoch Anatolija Antonova – čo je temer bezprecedentný krok v histórii rusko-amerických vzťahov. Ruskí analytici sa domnievajú, že aj bez ohľadu na uvedenú okolnosť je nevyhnutná analýza a revízia vzťahov Ruska s USA. A tu je potrebné opustiť emócie a ilúzie, ktoré sa na pozadí prezidentského škandálu znovu oživili. Emócie tlačia na Rusko, aby v extrémnej verzii rozšírilo konfrontáciu s USA – aby z boja proti globálnej dominancii Ameriky urobilo hlavnú myšlienku ruskej zahraničnej a čiastočne aj domácej politiky. Takýto obrat sa rýmuje s politikou Sovietskeho zväzu počas studenej vojny, ale v súčasnej situácii je prakticky nemožné ho realizovať pre nedostatok dostatočných zdrojov. Okrem toho nesmieme zabúdať, že prepínanie síl v zahraničnej politike bolo jedným z faktorov, ktoré v osemdesiatych rokoch doviedli Sovietsky zväz do krízy. Výbuch emócií v podobe rétoriky – ktorú stále sledujeme – je samozrejme menej nebezpečný, ale zároveň absolútne neproduktívny.

V takom duchu uvažuje nad aktuálnou situáciou riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie – Dmitrij Trenin, podľa ktorého ilúzie vyvolávajú presvedčenie, že Rusko môže stále niečo Spojeným štátom dokázať, priviesť Washington k rozumu a nakoniec prinútiť USA, aby rešpektovali ruské národné záujmy na základe globálneho rusko-amerického porozumenia. Týchto ilúzií je v súčasnosti oveľa menej ako pred štyrmi rokmi, ale úplne nezmizli z povedomia ruských elít. V Moskve musia pripustiť, že myslenie v duchu sovietsko-amerického zadržiavania i rovnocennej a vzájomne výhodnej spolupráce je teraz – tri desaťročia po rozpade Sovietskeho zväzu – beznádejne zastarané. Trenin podotýka, že ruská zahraničná politika navyše predstavuje prílišnú posadnutosť Spojenými štátmi. V takomto kontexte nastoľuje v desiatich bodoch otázky, ako konať bez emócií a bez ilúzií, čo má vôbec zmysel robiť?  Predovšetkým v prvom rade treba pokračovať v zabezpečovaní toho, aby nedošlo k rôznym možným incidentom medzi ozbrojenými silami Ruska a USA/NATO,  ich lietadlami a loďami – a ak by k nim došlo, aby boli okamžite zastavené. Komunikačné linky a kontakty na tento účel existujú a sú udržiavané vo funkčnom stave. Hlavnou vecou vo vzťahoch Spojených štátov a Ruska v dohľadnej budúcnosti je zabrániť neúmyselnému ozbrojenému konfliktu.

Po druhé – myslí si Dmitrij Trenin ako skúsený expert v otázkach odzbrojenia – treba pokračovať v posilňovaní viacfaktorovej americkej vojenskej kontroly – jadrovej i nejadrovej – ako základu nezávislého postavenia Ruska vo vzťahu k USA. Základom strategickej stability a zárukou existencie samotného Ruska je odstrašovanie – a nie zmluvy o kontrole zbraní. Bez toho, aby sa zabránilo zničujúcim kvantitatívnym pretekom v zbrojení, je potrebné pochopiť, že v moderných podmienkach sa odstrašovanie neobmedzuje iba na jadrovú sféru a čoraz viac sa šíri do ďalších oblastí, vrátane kybernetického prostredia a kozmického priestoru. Ako tretí faktor prevencie konfliktu medzi spomínaným veľmocami uvádza Trenin nevyhnutnosť začať rokovania o strategickej stabilite, ale nezabúdať, že predmet týchto rokovaní je mimoriadne náročný a Washington sa bude usilovať viesť rokovania z pozície sily. To znamená, že je nepravdepodobné, že Rusko a USA dosiahnu dohodu za päť rokov, keď prestane platiť nedávno predĺžená zmluva START-3. Preto treba byť pripravený na udržanie strategickej stability bez medzinárodného zmluvného základu.

Po štvrté, pokiaľ ide o jadrové otázky Iránu a Severnej Kórey, pre Rusko má zmysel konať na základe vlastného vyhodnotenia situácie a nepokúšať sa „predať“ Američanom pomoc pri presadzovaní ich programu. Namiesto toho je lepšie spoločne s ostatnými vyjednávačmi – Čínou a – ak je to možné, s európskymi krajinami – presadzovať agendu, ktorú Moskva považuje za realistickú a ktorá znižuje jadrové riziká. Po piate, je potrebné rozvíjať interakciu v oblasti ochrany podnebia a životného prostredia, spolupráce a bezpečnosti v Arktíde, v boji proti pandémiám i v boji proti terorizmu do tej miery, do akej si vyžadujú ruské národné záujmy a čo je obmedzené ochotou USA. Vo všetkých týchto otázkach je potrebné vypracovať ruský národný program so zámerom presadzovať ho pri kontaktoch s USA a vzťahoch s ďalšími krajinami. Šiesty bod sa týka aktívneho rozvíjania vzťahov s Čínou vo všetkých oblastiach pri súčasnom zachovaní nezávislosti ruskej politiky a predchádzaní priamemu angažovaniu sa v konflikte medzi USA a Čínou – ako to robí Peking v súvislosti s konfrontáciou medzi Ruskom a Spojenými štátmi.

Sankcie USA proti Rusku v siedmom bode načrtnutej stratégie Trenin považuje za stimul pre národné oživenie a ďalšiu ekonomickú, finančnú, technologickú, informačnú a kultúrnu zvrchovanosť v kontexte globálnej konkurencie. Podľa neho treba posilniť sociálno-politický základ štátu upevnením vlády zákona, reorganizáciou vládnucej elity a zmenou ekonomickej politiky tak, aby stimulovala rast samostatnej strednej triedy v Rusku. Konfrontácia s USA by mala byť impulzom pre rozvoj Ruska. Po ôsme, Rusko by sa malo vzdať – pre zjavnú zbytočnosť – pokusov ovplyvňovať americkú vnútornú politiku. Náklady na zasahovanie iného štátu do vnútorných procesov, najmä veľkého, významne prevyšujú možný zisk. V Spojených štátoch nebudú v dohľadnej dobe žiadni politici, ktorí by boli priateľsky naklonení voči Rusku. Miera vnútornej stability v USA závisí od vnútorných amerických procesov. Tieto procesy je potrebné dôsledne monitorovať so zreteľom na ich dôsledky pre Rusko, ale je potrebné ich iba monitorovať, ale nenechať sa do nich vťahovať.

Vo svojom deviatom bode Dmitrij Trenin zdôrazňuje, aby Moskva vo svojom prístupe k USA oddelila americkú politickú triedu a mediálnu komunitu – ktoré sú všeobecne voči Rusku neustále trvalo nepriateľské – od ďalších vrstiev americkej spoločnosti: obchodných, vedeckých a technických kruhov, komunálnych samospráv, verejných občianskych organizácie atď. Ak je to možné, treba podporovať rozvoj občianskych nepolitických väzieb medzi ruskou a americkou spoločnosťou. Podľa desiateho bodu je potrebné sa aktívnejšie zbavovať „ameriko-centrizmu“  v ruskej zahraničnej politike. Ide totiž o to, že v dohľadnej dobe sa neočakávajú rozsiahle produktívne interakcie so Spojenými štátmi.  Zároveň musí ruská zahraničná politika posilniť rad ďalších oblastí, od blízkeho zahraničia (na prvom mieste) po krajiny východnej a južnej Ázie, Blízkeho a Stredného východu. Žiada sa manévrovať so zdrojmi, čo by však nemalo oslabovať schopnosť Ruska monitorovať politiku a kroky Washingtonu. To sú len niektoré z Treninových najobecnejších myšlienok. Škandál vyprovokovaný Bidenovými slovami umožňuje bez náhlenia uvažovať nad tým, ako ďalej konať vo vzťahu k USA. Preto Trenin v závere svojej úvahy diplomaticky naznačuje, že veľvyslanec Anatolij Antonov má v dohľadnej budúcnosti oveľa viac práce v Moskve ako vo Washingtone.