Hybridná vojna medzi USA a Ruskom naberá na obrátkach – aliancia Moskva-Peking je úspech modernej zahraničnej politiky Kremľa

Ešte pre júnovým summitom Biden-Putin v Ženeve bola z Moskvy avizovaná kniha Dmitrija Trenina „Nová rovnováha síl. Rusko hľadá rovnováhu zahraničnej politiky.“ Publikácia známeho politológa, riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina, je relatívne nestranným pokusom analyzovať sféru, ktorá zvyčajne prekypuje emóciami. Autor sa pokúša o objektívnu analýzu zahraničnej politiky Ruska z rozličných aspektov. Skúma základy, na ktorých sú postavené vzťahy Ruska s inými štátmi, ako napríklad suverenita, národné záujmy, medzinárodné právo a rovnováha síl. Poskytuje prehľad zahraničnej politiky Moskvy pod vedením Michaila Gorbačova, Borisa Jeľcina a Vladimíra Putina. Ako uvádza DmitrijTrenin „pre Rusko zahraničná politika nie je ani tak odrazom tej vnútornej, ale dôležitým nezávislým faktorom, ktorý často aktívne ovplyvňuje kurz v samotnej krajine.“ Aktuálnu pozornosť si zaslúži kapitola venovaná vzťahom USA a Ruska, ktoré sú v dlhotrvajúcej kríze. Všetky vzťahy – konštatuje Trenin „v skutočnosti sa zúžili na jeden spoločný problém: ako zabrániť náhodnému vypuknutiu ozbrojeného konfliktu medzi týmito dvoma jadrovými superveľmocami.“

Podľa názoru uznávaného ruského geopolitického analytika základným predsavzatím Moskvy je udržať strategickú stabilitu vo vzťahoch s Washingtonom. V blízkej budúcnosti – kým bude rusko-americká konfrontácia pokračovať – hlavným cieľom ruskej politiky voči USA zostane predchádzanie nebezpečným chybným prepočtom a predchádzanie ozbrojeným stretom, ktoré by krajinu mohli priviesť k vojenskému konfliktu. Na dosiahnutie tohto cieľa bol už vytvorený „adekvátny mechanizmus kontaktov“ na rôznych úrovniach, ktorý má zabrániť incidentom a vylúčiť ich nekontrolovanú eskaláciu. Tento mechanizmus zahŕňa trvalo otvorené komunikačné kanály medzi prezidentmi, vysokými vojenskými veliteľmi a vedúcimi bezpečnostných rád oboch krajín. Tam, kde ruské a americké ozbrojené sily pôsobia v tesnej blízkosti, spoločne vytvorili takzvaný dekonfliktný mechanizmus.

Ruské ekonomické, finančné, technologické a demografické zdroje – pripúšťa Trenin – sú mnohokrát nižšie ako zdroje Spojených štátov. Napriek tomu je zaistenie strategickej stability pri vykonávaní nezávislej politiky zo strany Ruska realistické. Ruská federácia na rozdiel od Sovietskeho zväzu si nenárokuje status superveľmoci, ktorá ovláda „svoju“ polovicu sveta, a nebojuje s USA o vplyv vo svete ani v jeho jednotlivých regiónoch. Rusko sa nezapája do plnohodnotných pretekov v zbrojení v snahe nepodľahnúť svojmu rivalovi nikde a v ničom. Rusko nemá desiatky mladších spojencov a závislých klientov. Zameriava sa na vlastné národné záujmy a bezpečnosť. Moskva sa riadi zásadou dostatočnosti – na odstrašovanie, na obranu, na priaznivé riešenie určitých konkrétnych úloh. Vďaka dvanástej najväčšej ekonomike v nominálnom objeme a piatej najväčšej v oblasti parity kúpnej sily a siedmeho najväčšieho vojenského rozpočtu na svete vykonáva Rusko spoľahlivý jadrový odstrašujúci prostriedok voči USA, pričom úspešne modernizuje a finalizuje svoje ozbrojené sily. Úplne sa vyrovnalo s terorizmom na severnom Kaukaze a vedie úspešnú vojenskú operáciu v Sýrii; je  druhým najväčším svetovým vývozcom zbraní a vojenského materiálu (po Spojených štátoch). Po rozchode s Ukrajinou v roku 2014 sa ruský vojensko-priemyselný komplex konečne stal sebestačným.

Ruské hospodárstvo  stále však nie je dostatočne diverzifikované a do značnej miery je závislé od komplexu ropy a plynu. Rusko vážne trpí nedostatkom investícií, ktoré brzdia ekonomický rast a produktivitu práce. Rusko, ktoré sa účinne oslobodilo od vonkajších dlhov – štátnych i firemných – dôsledne sleduje zdravú makroekonomickú a finančnú politiku, ale je nútené budovať zahraničné ekonomické vzťahy vo svete, v ktorom zostáva dolár dominantnou menou. Rusko technologicky práve začalo pracovať na zmenšení vedeckej a technologickej priepasti v zaostávaní za USA a ďalšími vyspelými krajinami, ktorá od rozpadu Sovietskeho zväzu enormne narástla. Ruské vedenie sa zameralo na digitálne technológie, kde má krajina určité základy, ale v dôležitých oblastiach, ako je umelá inteligencia, telekomunikačné technológie, bioinžinierstvo, Rusko za USA výrazne zaostáva.

Je pozoruhodný názor Dmitrija Trenina, že v oblasti masovej komunikácie sa Rusku za posledné roky podarilo vytvoriť efektívny štátny systém domácich a medzinárodných informácií. Hlavné masmédiá v krajine (predovšetkým televízia) nielenže poskytujú väčšine obyvateľstva informácie o ruskej a svetovej politike, ale reagujú v reálnom čase na rýchlo sa meniacu situáciu a formulujú oficiálny pohľad na udalosti a bezprostredne nemilosrdne útočia proti  argumentom vnútornej opozície, skeptikov i zahraničných štátov, vrátane USA. Voice of America, Radio Liberty a ďalšie nástroje americkej propagandy nemajú v modernom Rusku prakticky žiadnu šancu. Rusku sa podarilo úspešne reštrukturalizovať informačné prostriedky zamerané na zahraničie. Moderné ruské médiá sa zameriavajú na bolestivé body americkej spoločnosti a politiku amerických úradov. Argumentujú v tomto prípade samotní Američania – tí, ktorí nedokážu preniknúť do bežných médií svojej vlastnej krajiny. Rusko v skutočnosti uplatňuje voči USA rovnakú informačnú politiku, akú USA uplatňovali počas studenej vojny voči Sovietskemu zväzu. Dnes sa v USA označujú Russia Today a Sputnik za hrozbu pre stabilitu americkej spoločnosti.

Ruský štát spolu s priateľskými neštátnymi štruktúrami aktívne používa na rovnaké účely sociálne siete. Práve táto činnosť bola v USA kvalifikovaná ako zasahovanie do volieb. V skutočnosti neboli predložené žiadne skutočnosti o prenikaní ruských agentov do systému sčítania hlasov vo voľbách. Ide predovšetkým o ovplyvňovanie verejnej mienky a situácie v cieľovej krajine prostredníctvom rôznych druhov správ odosielaných v mene skutočných aj neexistujúcich používateľov. Ide nepochybne o informačnú vojnu, ktorá sa však začala dávno pred nástupom sociálnych sietí. Jej metódy sú s technologickým pokrokom stále sofistikovanejšie. Pre Rusko je používanie rôznych informačných médií zásadným zdrojom. Tento zdroj čiastočne nahrádza Moskve to, čo mnohé krajiny – Izrael, Poľsko, Taliansko, Grécko, Ukrajina, Arménsko, dokonca aj pobaltské štáty – majú a čo Rusko nikdy nemalo: vlastnú etnickú loby v USA. V Amerike žije viac ako milión ľudí z Ruska, ale väčšina z nich je jasne orientovaná na asimiláciu do americkej spoločnosti a nie je nastavená tak, aby presadzovala záujmy krajiny svojho pôvodu v USA. Naopak: mnohí sú voči politike ruského vedenia ostro kritickí alebo dokonca nepriateľskí. 

Veľmi zaujímavé je tvrdenie Trenina, že v Rusku  existuje vplyvná skupina podnikateľov, politikov, intelektuálov a aktivistov, ktorí majú v USA významný majetok alebo záujmy a sú v tesnom spojení s americkými partnermi. Táto elitná skupina je zo súčasnej konfrontácie oboch krajín nielen nešťastná, ale aj finančne znevýhodnená. Títo ľudia spravidla vinia za súčasnú situáciu  vedenie Ruska – a predovšetkým  prezidenta Putina. Vysokopostavení členovia skupiny sa obávajú otvorene vystupovať proti zahraničnej politike Kremľa, ale dúfajú, že s odchodom Vladimíra Putina z mocenskej pozície dôjde k zmiereniu s Amerikou, a to aj na základe výrazných ústupkov z ruskej strany. Podľa názoru Trenina  je to významná výzva nielen pre súčasnú, ale ešte viac pre budúcu zahraničnú politiku Kremľa.

Dmitrij Trenin sa tiež domnieva, že Rusku chýba vplyvná podpora v amerických ekonomických kruhoch. Objem rusko-amerických ekonomických väzieb je extrémne malý. Za posledné desaťročie sa pohyboval v rozmedzí 20-35 miliárd $. Po skončení studenej vojny bolo pre americké podnikanie výhodnejšie prilákať vysokokvalifikovaných odborníkov z Ruska – napríklad matematikov, chemikov, biológov, než investovať do podnikov v Rusku. Relatívne malý a chudobný ruský trh nebol pre americké podniky obzvlášť príťažlivý. Nádeje vyjadrené po roku 2000 na vytvorenie rusko-amerického energetického partnerstva založeného na účasti amerických spoločností v projektoch v Rusku a na vývoze ruskej ropy do USA boli rýchlo rozptýlené.

Robiť jednostranné ústupky Washingtonu v nádeji, že zmierni tlak na Moskvu – zdôrazňuje Trenin –  by bolo pre Rusko nielen naivné, ale aj katastrofálne. Preto nemôže byť ani reč o tom, že by Rusko zmenilo svoj zahraničnopolitický front a pripojilo by sa k USA do konfrontácie s Čínou. Takýto obrat by bol spojený s výraznou stratou zahraničnopolitickej rovnováhy Ruska. Vzťah strategického partnerstva a interakcie s Čínskou ľudovou republikou je najdôležitejším úspechom modernej ruskej zahraničnej politiky. Dobré susedské vzťahy a všestranná, čoraz tesnejšia spolupráca s Čínou sú konštantou ruskej stratégie v dohľadnej budúcnosti. Trenin však podotýka, že zároveň Rusko v súčasnosti nemá záujem uzavrieť vojenské spojenectvo s Čínou proti USA. Takáto aliancia by spôsobila mnoho problémov a pripravila súčasné vzťahy medzi Ruskom a ČĽR o flexibilitu, ktorú obe strany potrebujú. Aj keď sú napäté vzťahy medzi Moskvou a Pekingom s Washingtonom dôležité pre rusko-čínsku interakciu, túto interakciu nepodmieňuje americký faktor, ale predovšetkým národné záujmy Ruska a Číny.

Ruskú politiku desaťročia po studenej vojne poháňala túžba obnoviť vzťahy „zvrchovanej rovnosti“ s USA.  Politici v Moskve napodobňovali Američanov, „zrkadlili“ ich argumenty a činy. Dôraz bol kladený na diplomaciu na vysokej úrovni, osobné vzťahy medzi prezidentmi oboch krajín. Ruskí lídri sa pokúsili získať pochopenie od USA tým, že používali popredných novinárov a s ich pomocou vysielali rôzne signály, viac-menej prispôsobené americkému publiku. Kremeľ dúfal, že oponenti „vytriezvejú,“ „pochopia,“ „stretnú sa na pol ceste“ a nakoniec sa Spojené štáty stanú spoľahlivým partnerom Ruska, ktoré bude vnímané ako rovnocenné. Keď si Moskva uvedomila, že tieto nádeje sú márne, Rusko zmenilo obrannú taktiku na ofenzívnu. Amerika sa stala terčom ruských informačných operácií. Tieto operácie rezonovali s vnútornou krízou v USA a vyvolali tam paranoju, ktorá zachvátila veľkú časť americkej politickej triedy. Politická Amerika bola nečakane vystrašená ruským vplyvom, zatiaľ čo skutočný vplyv Moskvy na politiku Washingtonu sa nezvyšoval. 

Hybridná vojna medzi USA a Ruskom naberá na obrátkach a jej rozhodujúce štádium je ešte ďaleko. Rusi musia pochopiť, že hlavný front v tejto vojne (mimochodom v poslednej studenej) je vnútorný. Hybridná vojna však nielenže predstavuje hrozby – čo je zrejmé – ale otvára aj príležitosti. História ukazuje, že (keď vynecháme krátke obdobie vynúteného spojenectva počas II. svetovej vojny), stav konfrontácie so Spojenými štátmi je pre Rusko spravidla pohodlnejší než stav partnerstva. Konfrontácia temperuje a stimuluje, zatiaľ čo partnerstvo relaxuje a zjemňuje. Rusko môže v boji požadovať asymetrickú rovnosť, ale v silnom objatí silnejšieho partnera poslúcha. Preto má zmysel pozerať sa na vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi v dohľadnej budúcnosti s optimizmom – ako stimul pre rozvoj Ruska.

Geopolitický analytik Dmitrij Trenin je presvedčený, že pri zachovaní základnej túžby po nezávislosti zahraničnej politiky Ruska napriek nadvláde USA a odmietaniu jednostranných ústupkov voči Washingtonu – po ktorom bude nasledovať skôr posilnenie než oslabenie tlaku USA na Ruskú federáciu – by sa Rusko nemalo snažiť zasahovať do amerického politického života. Ako ukázala doterajšia skúsenosť, vplyv na domáce americké záležitosti nevedie k pozitívnym výsledkom pre Moskvu. Treba ponechať vnútorným americkým krízam voľný priebeh. Okrem toho pri posilňovaní jadrového odstrašovania ako jediného základu pre bezpečnosť Ruska voči USA by sa nemalo súťažiť s Spojenými štátmi, pokiaľ ide o vytváranie ich ďalších problémov na domácom alebo medzinárodnom poli. Ruská zdržanlivosť nezníži tlak USA naň, ale ušetrí zdroje potrebné na rozvoj samotného Ruska. Spojené štáty zostávajú lídrom západného sveta, ale kvalita a rozsah tohto vedenia sa menia. V západnom svete vedú Spojené štáty tesné jadro anglicky hovoriacich krajín -. Táto skupina najbližších spojencov bude vykonávať najkoherentnejšiu zahraničnú politiku. Vzťahy Ruska s anglicky hovoriacimi štátmi – Veľkou Britániou, Kanadou, Austráliou, Novým Zélandom – budú do značnej miery závisieť od jeho vzťahov s USA. Napriek tomu má Ruská federácia vo vzťahu ku každému zo štyroch štátov špecifické záujmy.