Hľadať orientáciu v politike je dobrodružstvo

Mnoho desaťročí sledujem politický vývoj na Slovensku i opakujúce sa pokusy nájsť optimálnu orientáciu v zložitých súvislostiach súčasnosti, ktorá by nasmerovala našu spoločnosť tak, aby zodpovedala hodnotovej orientácii väčšiny normálnych ľudí.

Žiaľ, v posledných rokoch sa vyrojili tlupy konšpirátorov, ľavicových i pravicových populistov, marketingových manipulátorov verejnej mienky a všakovakých “kazateľov jedinej pravdy“, teatrálne ohlupujúcich občanov, vydaných napospas internetu, televíziám a tzv. médiám hlavného prúdu. Nie je to však špecifický slovenský fenomén, pretože podobne situáciu vnímajú aj v krajinách, ktoré sme si u nás pred štvrťstoročím vybrali ako náš vzor a spoločenský ideál. Príznakom uvedeného stavu je úpadok významu spoločenských autorít a deficit inšpirujúcich morálnych vzorov.

Po Novembri 1989 sa jednoznačnú hodnotovú politickú orientáciu pokúsili naznačiť kresťanskodemokratickí politici, ale však dlhodobo neboli úspešní. Úspešnejší bol Róbert Fico, ktorý koncom druhého tisícročia odštartoval vznik strany sociálnodemokratického typu a správne odhadol, že významná časť slovenskej spoločnosti inklinuje k ľavicovým hodnotám. Iné politické subjekty, ako keby nechceli „s farbou von“ a deklaratívne sa zaraďovali niekde „napravo od stredu.“ Keď sa zdal tento priestor preplnený, tak ďalší politickí karieristi si navliekli tričká „liberálov“, hoci v skutočnosti to bola pre nich iba príležitostná marketingová značka. Základné hodnotové charakteristiky niektorých politických subjektov na Slovensku boli orientované ani nie tak názormi ich lídrov, ale skôr tzv. mienkotvorných médií. 

Politici sa zaoberajú predovšetkým otázkami, ako si získať moc a udržať si ju čo najdlhšie. Preto ma ešte v novembri 2006 zaujalo vystúpenie enviromentalistu – zdôrazňujem vedca i politika – prof. RNDr. Mikuláša Hubu, CsC. pri udeľovaní ceny Veľvyslanec životného prostredia v Smoleniciach, kde upozornil, že v „zneistenej spoločnosti sa po zániku >nehybného< totalitného systému výrazne prejavuje strach zo slobody a zodpovednosti.“ Určite si zaslúžia zamyslenie jeho slová, že „veľkým problémom slovenskej spoločnosti a jej hodnotových orientácií (či skôr dezorientácií) a nasledujúcich postojov, je aj pretrvávajúci mravný relativizmus.“ V tomto kontexte je – podľa môjho názoru – potrebné otvorene, bez zábran a predsudkov otvárať témy, ktorým sa Slovensko nemôže vyhnúť , ak chce nájsť orientáciu v zložitostiach súčasnej doby.

Dopracovať sa k hodnotovej orientácii, ktorá zodpovedá objektívnym spoločenským potrebám, nemožno bez toho, aby dostali priestor rozličné názory. Diskusia v tomto rámci však neznamená uvoľňovať priestor povrchným zjednodušeniam a úsudku nekompetentných kritikov, ktorí z internetu robia žumpu, z printových médií a televízie nástroj manipulácie a zo sociálnych sietí odpadový kôš zakomplexovaných zbabelcov. Hľadať orientáciu v dnešnej dobe je dobrodružstvo, ktoré si vyžaduje ľudí premýšľajúcich a rozvážnych.