Ktorým smerom pôjde Smer z historickej križovatky svojho politického osudu ?

Neúspech strany Smer – SD v župných voľbách je varovným signálom, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Jej budúcnosť je významnou mierou závislá na intenzite sebakritickej reflexie, ktorá si však bude vyžadovať odvahu pozrieť sa do zrkadla a bezohľadne sa porátať so všetkým, čo politicky i morálne ju poškodzuje a uberá jej voličský potenciál.

Ak to strana Smer nedokáže, potom ju čaká osud takých hegemónov slovenskej politickej scény, akými boli Verejnosť proti násiliu, Hnutie za demokratické Slovensko alebo Slovenská demokratická a kresťanská únia. Hlavné bremeno rozhodnutí o budúcom smerovaní Smeru spočíva na pleciach Róberta Fica, ktorý založenie strany Smer inicioval, usmerňoval po trajektórii úspechov, ale nesie aj najväčší diel zodpovednosti za súčasný stav, keď obrazne povedané: Smer prehral bitku, ale vo vojne s jeho politickými protivníkmi nebol ešte porazený.

Keď sa však strana Smer podrobí sebareflexii a nedá si vnútiť konfrontačnú komunikačnú doktrínu – ktorou sa riadia jej protivníci – môže osloviť tých voličov, ktorí majú obavy z plytkého euroskepticizmu Richarda Sulíka a verbálnej agresivity tzv. obyčajných ľudí. Fakt, že pre mnohých nie je príťažlivý trojspolok  SaS-OĽaNO-KDH, nepriamo potvrdzujú župné voľby, kde úspechy žali kandidáti, ktorí sa označili ako „nezávislí“, čím sa chceli dištancovať od všetkých politických strán – a to nielen vládnych, ale aj opozičných. Existuje početná skupina voličov, ktorým sa „zhnusili“ politické strany – klasické i tzv. protisystémové – a tých treba osloviť nekonfrontačným slovníkom a zrozumiteľnou argumentáciou. V tejto časti elektorátu má potenciálnych voličov väčšina slovenských parlamentných strán, vrátane strany Smer, ktorá sa prezentuje ako strana obyčajného človeka.

Strana Smer-SD má jednu významnú devízu, ktorú doteraz nedokázala ponúknuť občanom Slovenska tak, aby všetci pochopili význam začlenenia našej krajiny do štruktúr Európskej únie, ktorá je strategickým partnerom Slovenska. Slovenská ekonomika je bytostne prepojená a závislá od ekonomík krajín Európskej únie. V tomto neexistuje žiadna reálna alternatíva, to iba nevzdelaní ekonomickí šarlatáni ponúkajú iné riešenia mimo európskeho integračného priestoru. Práve politici súčasnej vládnej koalície – predovšetkým strany Smer – sú prijímaní v hlavných európskych metropolách ako perspektívni partneri, ktorí vnímajú prehlbujúce sa integračné trendy a aktívne sa zapájajú do ich inštitucionálneho upevňovania. Za všetko hovorí aktuálny fakt, že podpredseda strany Smer a minister financií Peter Kažimír patrí medzi najvážnejších kandidátov na prestížnu a vplynú funkciu predsedu  Euroskupiny – neformálneho zoskupenia ministrov financií členských krajín eurozóny.

Možno sa niekomu môže zdať nereálne, aby sa strana Smer zmenila tak, aby regenerovala svoj voličský potenciál a presvedčila občanov, že dokáže robiť politiku v prospech väčšiny obyčajných ľudí, ale aj tých, ktorí sa za takých nepovažujú. Predseda strany a premiér Róbert Fico si vyslúžil povesť pragmatického realistu, to znamená, že rozumie zložitostiam politiky a dokáže sa prispôsobiť zmenám, ak si ich situácia vyžaduje. Túto vlastnosť preukázal generál Charles de Gaulle,  keď v roku 1958 využil puč koloniálnych generálov v Alžírsku, aby sa dostal k moci a potom na ich veľké sklamanie poskytol v roku 1962 Alžírčanom nezávislosť. Podobný politický realizmus preukázal britský premiér Winston Churchill, ktorý napriek tomu, že celý život nenávidel boľševizmus, spojil sa v čase 2. svetovej vojny so sovietskym diktátorom Jozefom Stalinom, aby spolu s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom porazili hitlerovský fašizmus.

Možno sa niekomu uvedené historické paralely zdajú príliš nadsadené, ale podstata spočíva v tom, že ak Róbert Fico chce nielen to, aby zachránil svoju stranu pred osudom HZDS alebo SDKÚ, ale aby nasmeroval Slovensko do imaginárneho európskeho jadra, potom musí konať ako spomínaní politici: zmeniť smer Smeru a urobiť poriadok na palube, aby sa „vlajková loď“ ľavice na Slovensku nenechala unášať bludnými prúdmi korporátnych parazitov, ale plavila sa podľa deklarovaného kurzu, ktorý stále podporuje štvrtina voličov. A to nie je málo na to, aby strana Smer obnovila dynamiku svojho vplyvu na spoločnosť tak, ako sa jej to darilo v minulosti !