Prezident Andrej Kiska pod kritickou paľbou z viacerých smerov – neskúsený a nadmieru odkázaný na svojich poradcov

Rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku udeliť na prahu Nového roku 2018 štátne vyznamenania osobám, ktoré principiálne odmietali vznik samostatnej Slovenskej republiky a doteraz využívajú rôzne príležitosti, aby defektné javy v slovenskej spoločnosti zlomyseľne kritizovali, nestretlo sa s jednoznačným pochopením spoločnosti. Viacerí pripomínajú, že vlastne nejde ani tak o vyznamenaných, ale o symbolické gesto hlavy štátu, ktorým dal najavo, ako vníma našu nedávnu minulosť a aké stranícke tričko nosí pod prezidentským kabátom predstieranej nadstraníckosti.

Na budúci rok budú voľby prezidenta republiky – a hoci nemožno s určitosťou predvídať, či sa Andrej Kiska bude znovu uchádzať o túto ústavnú funkciu – preferenčne najsilnejšia opozičná strana už dala najavo, že by si želala, keby sa občan z Popradu znovu uchádzal o ďalšie úradovanie v Grasalkovičovom paláci. Želanie opozície je pochopiteľné, pretože – azda s výnimkou bývalej premiérky Ivety Radičovej – sotva sa nájde na Slovensku autorita, s ktorou by mohla opozícia ako s nádejným kandidátom kalkulovať. Ide totiž o to, že opoziční vodcovia by chceli z prezidentských volieb urobiť mobilizačné cvičenie, aby rok pred parlamentnými voľbami demonštrovali svoj voličský potenciál. Víťazstvom opozičného kandidáta v prezidentských voľbách by demoralizovali hlavne elektorát terajšej vládnej strany Smer-SD a váhavým voličom naznačili, komu majú dať svoj hlas, ak sa nevedia rozhodnúť pre víťaza.  

V rámci takýchto súvislostí prezidentove vyznamenania sú zreteľne čitateľným politickým gestom, naznačujúcim stranícko-politickú orientáciu Andreja Kisku. Momentálne sa dá iba špekulovať nad tým, či uvedené gesto udrží jeho pôvodnú  voličskú základňu pohromade – o čom možno pochybovať – alebo znehodnotí sympatie viacerých, ktorí považovali Kisku predovšetkým za filantropa a človeka, ktorý si „nezašpinil“ ruky politikou. Nie je to síce po prvýkrát, čo sa Andrej Kiska prejavil takýmto spôsobom, ale tentoraz jeho poradcovia neodhadli správne, či niektoré mená v zozname vyznamenaných pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky nespôsobia pohoršenie. Je tiež celkom logické, že sa kresťanskí demokrati pýtajú, prečo si prezident pri takejto príležitosti nespomenul na heroické postavy katolíckeho disentu, akými boli František Mikloško alebo Ján Čarnogurský, ktorý od prvej chvíle po Novembri 1989 opakovane hovoril o „samostatnej stoličke a hviezdičke“ pre Slovensko v Európe.

Doteraz bol prezident Andrej Kiska primárne v konflikte s vládnou stranou Smer-SD, ale teraz sa dostal pod kritickú paľbu z viacerých smerov. Možno je pre neho do určitej miery poľahčujúcou okolnosťou fakt, že je politicky nevzdelaný, neskúsený a nadmieru odkázaný na svojich poradcov. Ale aj začínajúci politici majú politický inštinkt, ktorý v niektorých momentoch vyváži nedostatok politického vzdelania a skúseností i odporúčania poradcov. Azda by bolo pre neho užitočné, keby si prečítal pamäti generála Charlesa de Gaulla, konzervatívneho politika Winstona Churchilla alebo „Machiavelliho americkej diplomacie“ Henryho Kissingera. A určite v zozname „povinnej literatúry“ pre našu hlavu štátu by nemali chýbať spisy 10. predsedu česko-slovenskej vlády Milana Hodžu, čo by ho mohlo inšpirovať k aktivitám, ktoré by presahovali „malosť“ slovenských pomerov.