Britský historik podporuje odtajnenie špionážnych archívov – vo vnútri spravodajských služieb bolo vždy veľa fantázie !

V utorok 18. septembra 2018 vydalo vydavateľstvo Penguin Random House knihu známeho britského autora Bena Macintyra „Špión a zradca“. Slávny spisovateľ špionážnych románov John Le Carré sa o nej vyjadril, že je to „najlepší skutočný príbeh, aký som kedy čítal.“ Hrdinom tejto literatúry faktu je bývalý plukovník KGB Oleg Gordievsky, považovaný za ruský náprotivok britského dvojitého agenta Kima Philbyho. Od roku 1973 pracoval pre britskú rozviedku MI6; odhaľoval sovietskych špiónov a pomáhal zbierať poznatky o tom, ako sovietske vedenie paranoidne hľadalo informácie o tom, že Spojené štáty pripravujú „prvý jadrový úder“, čo vtedy približovalo svet k vojne. MI6 nikdy neprezradila jeho meno partnerom v CIA, čím ochránila svoj zdroj pred sovietskymi špiónmi vo Washingtone, akým bol okrem iných Aldrich Ames. Až keď sa Gordievsky dostal do podozrenia centrály v Moskve v roku 1985, Briti mu pomohli, aby za dobrodružných a riskantných okolností utiekol zo Sovietskeho zväzu na Západ. Význam jeho spravodajskej činnosti ocenil aj prezident Ronald Reagan, ktorý ho v roku 1987 prijal v Bielom dome.

Knihe „Špión a zradca“ venoval tiež pozornosť britský denník The Times, ktorý si všimol Gordievského tvrdenie, že pre sovietsku spravodajskú službu pracoval Michael Foot, vodca Labouristickej strany v období 1980-1983. Podľa bývalého plukovníka KGB labouristický predák – údajne evidovaný v Moskve pod kódovým označením „Boot“ – dostal od Rusov vyplatených 37 000 britských libier (v dnešnej hodnote). Svoje tvrdenie po prvýkrát uverejnil Gordievsky už v roku 1995 v novinách The Sunday Times, ale Foot ho zažaloval za urážku a noviny museli vyplatiť bývalému labouristickému predákovi veľké odškodné. Po 23 rokoch anonymní dôstojníci britskej MI6 autorovi knihy potvrdili, že „Foot slúžil ako dôverný kontakt KGB.“ Neexistujú však dokumenty – britské či sovietske – ktoré by potvrdzovali dôveryhodnosť uvedeného tvrdenia.

Z takéhoto uhla pochybností sa zaoberá obvinením Foota britský historik z Univerzity v  Coventry Christopher Smith, expert na činnosť spravodajských služieb počas druhej svetovej vojny i v období tzv. studenej vojny. Historik konštatuje, že netreba pochybovať o úprimnosti Gordievského svedectva, ale spomína vyjadrenia dvoch bývalých sovietskych spravodajských dôstojníkov, ktoré stavajú Gordievského vyjadrenie do iného svetla. Analytický portál The Conversation priniesol Smithov článok, kde vlastne nepriamo vyvracia príbeh o  Footovej spolupráci so sovietskou rozviedkou. Cituje bývalého dôstojníka KGB Michaila Ljubimova: „Gordievsky nehovorí klamstvá. Iba vyjadruje všetky absurdné zmätky z kuchyne KGB a vysvetľuje ich tak, že to znie veľmi seriózne. Vo vnútri tajných služieb – a to nielen v KGB – bolo vždy veľa fantázie.“

Ako sa zistilo, dôstojníci KGB nafukovali rozsah kontaktov s vysokopostavenými britskými osobnosťami. V rozhovore pre britský denník Independent v roku 1995 Ljubimov priznal, že „ak sme nemali žiadnych skutočných agentov, tak sme sa zmieňovali o vplyvových agentoch.“ Tak si sovietski spravodajskí dôstojníci chránili svoju pozíciu pred centrálou v Moskve. Bývalý dôstojník KGB v Londýne Viktor Kubejkin prezradil, že „všetko to bolo iba kamuflovanie, pretože nič sa nerobilo, bola to administratívna hra. Čím viac ľudí ste spomenuli, tým ste získali väčšiu dôveru, tým vyšší bol váš služobný postup.“ Ljubimov považuje myšlienku, že Foot bol akýmsi agentom za „absurdné očierňovanie.“ Z uvedeného historik  Smith usudzuje, že Gordievsky veril svojim predchodcom v Londýne a MI6  verila Gordievskému. Kým však nebudú archívne dôkazy, je veľmi ťažké robiť akékoľvek závery.

Christopher Smith je presvedčený o tom, že spravodajské služby by mali byť o svojej minulosti otvorenejšie než sú v súčasnosti. Cituje názor slávneho britského špecialistu na šifrovanie Sira Stuarta Milner-Barryho z čias druhej svetovej vojny, že „často dôvod na zachovanie >starovekých tajomstiev< nie je vierohodný.“ Argumenty proti odtajneniu spisov zvyčajne spočívajú v tom, že by to ohrozilo národnú bezpečnosť. Ale súbory údajov z obdobia studenej vojny sú tak staré, že by mohli byť sprístupnené a otvorene by sa o nich diskutovalo v tlači. Inak utajovanie poskytuje štít, ktorý umožňuje zničiť povesť niekoho bez toho, aby sa obviňujúci obťažovali predkladať dôkazy – nazdáva sa britský historik.