Prezidentskí kandidáti sľúbia občanom, čo im vidia na očiach – ale aj tak platí: reči sa hovoria, chlieb sa je !

Niektorí prezidentskí kandidáti už sľubujú občanom aj „modré z neba“, ako to svojho času robil Andrej Kiska predtým, ako sa dostal do Grasalkovičovho paláca. Od Roberta Mistríka, cez Milana Krajniaka až po Štefana Harabína a Juraja Zábojníka hýria sľubmi, z ktorých mnohé sú jednoducho nesplniteľné, pretože prezidentovi republiky také kompetencie slovenská ústava nedáva. V čl. 101 našej ústavy sa jasne hovorí, že „prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“ Konkrétnejšie sú právomoci prezidenta rozvedené v čl. 102, ale ani tu nie sú spomínané kompetencie, ktoré by umožňovali prezidentovi zasahovať do politiky vlády takým spôsobom, aby menil program vlády a zasahoval do jeho plnenia v duchu prezidentských predsavzatí, deklarovaných v predvolebnej kampani. Teda od prezidenta republiky nemožno očakávať žiadnu „vyššiu životnú úroveň a vyššie platy“ – ale možno od neho vyžadovať principiálne politické postoje, aký prejavil 9. marca 1994 prezident Michal Kováč vo svojom vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky, keď ostro kritizoval stav pomerov v krajine a autokratický spôsob vládnutia premiéra Vladimíra Mečiara.

Podľa úvah analytikov z množstva doteraz avizovaných prezidentských kandidátov najčastejšie sa vyskytujú tri mená, z ktorých dve by sa mohli ocitnúť na kandidátskej listine v druhom kole prezidentských volieb. Opozícia by uvítala, keby sa do druhého kola dostal Robert Mistrík, výdatne forsírovaný médiami tzv. hlavného prúdu. Je to vlastne neznámy človek, ktorý na seba upozornil bilbordmi s banálnym heslom „Slušne, poctivo, s rozumom“ – pripomínajúcom volebný slogan Andreja Danka z roku 2016 „Hrdo, odborne, slušne.“ Svoju politickú kariéru začínal ako zakladajúci člen strany Sloboda a Solidarita v roku 2009, ale dlho sa tam „neohrial“, pretože – podľa vlastných slov – v politike sa nenašiel. K Sulíkovej strane sa už príliš nehlási, pretože by tým redukoval počet potenciálnych voličov. Radšej sa prezentuje ako vedec a k dobru si pripisuje  „zlý kádrový profil otca – pri previerkach v roku 1970 odmietol „premenovať“ inváziu v auguste roku 1968 na „vstup bratských vojsk“ a celý život na to doplácal.“ Za politický vzor si vybral Milana Rastislava Štefánika a vo svojom programe uvádza, že kandiduje ako nezávislý a nestranícky kandidát. Ide len o to, či takto ho budú vnímať aj voliči, ktorí doteraz od Mistríka nepočuli, ako bude pomáhať zvyšovať životnú úroveň a platy, chrániť našu prírodu a rozvíjať naše tradície a dbať o to, aby Slovensko bola slušná a spravodlivá krajina. To sú totiž jeho predvolebné sľuby ! Znovu začínajúci politik Mistrík nie je tak výrazný rétor, aby presvedčil niektorých skeptických Slovákov, že v jeho prípade neplatí slovenské príslovie: „Reči sa hovoria, chlieb sa je.“     

Za Mistríkovho vážneho protikandidáta sa považuje nominant vládnej strany Smer-SD, podpredseda Európskej komisie pre energetickú úniu Maroš Šefčovič, ktorý od októbra 2009 žije v Bruseli, takže jeho politickí protivníci mu budú vyčítať, že nemôže byť prezidentom republiky, keďže dlho nežil na Slovensku a „slúžil“ Bruselu. Napriek tomu však Šefčovičova kandidatúra vyľakala politický tábor „napravo od stredu“, pretože – ako napísal šéfredaktor konzervatívneho denníka Postoj Fero Múčka – „kandidatúra Maroša Šefčoviča robí z kandidáta Smeru prijateľnú voľbu aj pre časť odporcov Smer-u. Tých, ktorí od prezidenta čakajú predvídateľnú, nekriticky proeurópsku a hodnotovo nevyhranenú pozíciu. A prezidenta – diplomata, ktorý nebude šíriť napätie a robiť hanbu svojím vystupovaním.“ Pozornejší si všimli, že eurokomisár Šefčovič nepodliezal premiérovi Robertovi Ficovi, keď išlo o ukončenie vládnych dotácií na ťažbu uhlia na Hornej Nitre. Náročnejšiu časť cesty do Grasalkovičovho paláca má však Šefčovič ešte pred sebou. Hlavne, keď sa ho novinári budú pýtať, ako by ako prezident naložil s kandidatúrou predsedu strany Smer-SD Roberta Fica na sudcu Ústavného súdu. Rovnako v jeho neprospech môže pôsobiť kauza podpredsedu parlamentu Martina Glváča kvôli jeho komunikácii s dámou pochybnej povesti, zainteresovanej do prípadu vraždy novinára Jána Kuciaka. Na druhej strane tieto epizódy nemôžu prevážiť autoritu Maroša Šefčoviča, ktorý svojej diplomatické skúsenosti a kredit z Bruselu môže pozitívne zúročiť vo funkcii hlavy štátu, keďže prezident republiky reprezentuje krajinu navonok a je kompetentný dojednávať a ratifikovať medzinárodné zmluvy. V tomto ohľade je Šefčovič ideálnym prezidentským kandidátom !

Tretím menom spomedzi reálnych adeptov do druhého kola prezidentských volieb je meno bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR – JUDr. Štefana Harabína. Stranícko-politicky sa JUDr. Harabín neviaže na žiadnu politickú stranu a svoje názory na riešenie spoločenských problémov vyjadruje radikálnym slovníkom. Zdôrazňuje, že je síce kritik Európskej únie, ale nie jej odporca a nie je ani za vystúpenie z NATO. Prekáža mu, že Slovensko nespolupracuje s Ruskom a Čínou a zdôrazňuje, že „dobré slovensko-americké vzťahy nemôžu zaťažovať dobré slovensko-ruské a naopak.“ Do jeho elektorátu môžu patriť prívrženci Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, ale tiež časť voličov strany Smer-SD a Slovenskej národnej strany. Harabín sa kriticky vyjadroval na adresu strany Smer-SD a nie príliš vyberaným slovníkom znevažoval niektoré predstaviteľky justície. Pre jeho verejnú komunikáciu je príznačná agresívna rétorika a jeho vyjadrenia na adresu kritikov boli formulované slovníkom, nedôstojným sudcu Najvyššieho súdu SR. Práve v takomto kontexte sa žiada podotknúť, že voliči si môžu v súvislosti s týmito osobnými vlastnosťami Harabína klásť otázku, či by dokázal mentálne zvládnuť krízové spoločenské situácie, v ktorých by mal byť ako prezident akceptovaným moderátorom vystupňovaných politických konfliktov.

Je predčasné hodnotiť šance prezidentských kandidátov, pretože až teraz sa začne obdobie ich vyostreného politického súboja. Verejnú mienku môžu ovplyvňovať mediálne manipulácie, kompromitačné útoky, zneužívanie sociálnych sietí – a významnú úlohu zohrajú aj slovné konfrontácie kandidátov pred televíznymi kamerami. Rétorická zdatnosť a schopnosť vecne argumentovať je veľkou výhodou, aj keď kandidáti budú na reklamných pútačoch a letákoch servírovať banality či vtipné bonmoty. Na získanie politických sympatií voličov nestačí iba stranícko-politická náklonnosť, ale tiež presvedčivosť a hodnovernosť názorov prezidentských kandidátov, čo vo veľkej miere závisí od ich expertov na politický marketing.