Kandidatúra na prezidenta republiky sa zdala Zuzane Čaputovej najskôr ako „žart“ – pre ňu je „inšpiráciou vo výkone mandátu prezident Kiska“

Mená troch kandidátov sú predmetom špekulácií analytikov o tom, kto sa dostane do druhého kola prezidentských volieb, resp. kto z týchto troch má najväčšiu šancu zvíťaziť v druhom kole. Keď koncom minulého týždňa začali prieskumné agentúry „chrliť dych vyrážajúce“ preferencie Zuzany Čaputovej, podaktorým sa na chvíľu zdalo, že už má táto občianska aktivistka a opozičnými médiami čerstvo „puncovaná“ politička víťazstvo „v hrsti“, ale potom sa aj jej najfanatickejší prívrženci „zháčili“, lebo si uvedomili, že pochybnosti vyvolávajúce čísla sú vlastne viac súčasťou scenára manipulácie verejnej mienky, než reálny obraz jej skutočného postavenia v rebríčku popularity medzi potenciálnymi voličmi. Triezvo uvažujúci politológovia síce pripustili, že kandidátka vďaka efektu „snehovej gule“ upútala pozornosť voličov, ktorí si až do nedávna neuvedomovali ani význam prezidentských volieb – ani sľuby prezidentských kandidátov, ale práve preto im pripomenuli skúsenosti z minulosti, keď prieskumami favorizovaní prezidentskí kandidáti nedosiahli svoju najvyššiu métu, hoci im to prieskumy predpovedali.

Zuzana Čaputová svojím liberálne orientovaným politickým programom symbolizuje hľadanie zmeny súčasného stavu spoločnosti, aj keď ju podporujú politické subjekty, hlboko zakorenené v stereotypoch opozičnej politiky, poznačenej nedostatočnou invenciou, deformovanou optikou tzv. mestského človeka a zaťaženej predsudkami dobou prekonaných doktrín neoliberalizmu z obdobia deväťdesiatych rokov. Zuzane Čaputovej nemožno uprieť morálnu pevnosť a odhodlanosť bojovať proti spoločenským krivdám, ale určite jej chýba dostatočná politická skúsenosť, ktorá je u prezidenta republiky základnou podmienkou spôsobilosti vykonávať zodpovedný úrad hlavy štátu. Sama sebakriticky priznala, že s myšlienkou, aby kandidovala na post prezidenta prišli jej kolegovia z hnutia Progresívneho Slovensko niekedy vo februári minulého roku a najskôr to sa jej zdalo ako „žart.“ Priznala sa, že vtedy bola v politike pár mesiacov a „veľmi nezvažovala prezidentský boj.“ Priznala sa, že pre ňu je „inšpiráciou vo výkone mandátu prezident Kiska.“ Fakticky považuje Andreja Kisku za svoj vzor – a tu sa žiada poznamenať, že podľa prieskumu agentúry Focus 60 % ľudí na Slovensku si myslí, že Kiska by mal z politiky po skončení svojho prezidentského mandátu odísť !

Druhý adept na prezidentskú funkciu Maroš Šefčovič sa nechal na boj o prezidentskú funkciu presvedčiť predsedom strany Smer-SD Robertom Ficom až na prahu roku 2019, teda vlastne cca rok potom, čo sa rozhodla stať prezidentkou Zuzana Čaputová. Šefčovič prijal Ficovu ponuku kandidovať na post hlavy štátu ako náhradník, pretože strana Smer-SD si na uvedenú funkciu vyhliadla ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka. Ten však dlhodobo ponuku odmietal, pretože nechcel v prezidentskej kampani niesť bremeno politickej zodpovednosti za niektoré defekty Ficovej vlády a jeho hodnotová orientácia nebola vo všetkom totožná s tým, ako premiér Fico konal vo vnútornej politike. Maroš Šefčovič teda nastupoval do predvolebnej kampane ako Lajčákov náhradník, ale s rovnakými pozitívnymi charakteristikami špičkového diplomata, ktoré preukázal počas svojho pôsobenia na pozícii  podpredseda Európskej komisie pre energetickú úniu. Maroš Šefčovič od októbra 2009 žije v Bruseli, takže jeho politickí protivníci mu budú vyčítať, že nemôže byť dobrým prezidentom republiky, keďže dlho nežil na Slovensku a „slúžil“ Bruselu. Je to demagogická polopravda, pretože   svojej skúsenosti a kredit z Bruselu môže pozitívne zúročiť práve vo funkcii hlavy štátu, keďže prezident republiky reprezentuje krajinu v zahraničí a podľa ústavy môže dojednávať a ratifikovať medzinárodné zmluvy. Ako skúsený diplomat Šefčovič poznal dôležitosť kompromisu ako nástroja pri riešení konfliktných vzťahov, čo si aj uvedomuje, keď v predvolebnej kampani zdôrazňuje potrebu obrúsiť hrany, zmeniť militantný slovník súčasných politických elít a vrátiť sa k vecnejšiemu dialógu vládnej koalície a opozície, aby krajina nežila v stave politickej občianskej vojny, ako je tomu v súčasnosti.

Práve najradikálnejšou rétorikou a silnými slovami nešetrí tretí z najdôležitejších prezidentských kandidátov – bývalý predseda Najvyššieho súdu SR a Mečiarov minister spravodlivosti vo Ficovej vláde v rokoch 2006-2009 – ostrý kritik euroatlantických štruktúr, rusofóbie a najvypuklejších konkrétnych negatívnych javov v našej spoločnosti. Prihovára sa jednoduchším ľuďom z ulice, ktorí nerozumejú niektorým zložitým spoločenským problémom a jeho vyjadrenia na verejnosti vnímajú ako prejavy občianskej statočnosti, otvorenej kritiky a odvahy hovoriť ľuďom pravdu. Štefan Harabín sa však nikdy nezmieňuje o vlastných chybách a „hriechoch“, ktoré popáchal počas svojho pôsobenia v rezorte justície. Napríklad Harabin odmietal zaviesť elektronickú podateľňu, lebo si chcel udržať svoj vplyv nad rozdeľovaním spisov, čo podľa vtedajšieho generálneho prokurátora predstavovalo aj vplyv na rozsudky. Ako predseda Najvyššieho súdu SR ovládal slovenskú justíciu a disciplinárnymi konaniami trestal každého, kto sa mu opovážil vzoprieť. V určitých kruhoch čestných sudcov vyvolal pohoršenie tým, ako organizoval výberové konania na voľné miesta, zostavoval dovolacie senáty, rozvrh práce súdu, ako trestal sudcov, ktorých nepovažoval za „svojich“, a odmeňoval iných a tiež aj seba. Okrem tejto neblahej minulosti Štefana Harabína argumentom proti jeho prezidentskej kandidatúre je tiež jeho konfliktná povaha, ktorá by mohla byť vážnou prekážkou pri plnení poslania prezidenta republiky ako mediátora medzi politickými stranami, zápasiacimi o čo najväčší podiel na moci.

Výsledky prezidentských volieb v roku 2019 na Slovensku ukážu, aká je úroveň politického myslenia voličov, ako chápu skutočný význam a postavenie prezidenta republiky v štruktúre ústavných orgánov štátu a ako dokážu byť imúnni voči mediálnej manipulácii – nevynímajúc tzv. fake news, teda falošné správy – ktoré už teraz zamorujú hlavne sociálne siete a nevyhýbajú sa im ani médiá tzv. hlavného prúdu. Nezaškodilo by, keby občania si politikov neidealizovali a nevnímali ich ako absolútne stelesnenie všetkých pozitívnych vlastností, o ktorých snívajú. Žiada sa pripomenúť, že aj voľba prezidenta republiky je súčasťou zápasu o moc, v ktorom sa nepoužívajú iba argumenty, pravda a morálne zásady, ale aj úskoky, manipulácie, prekrúcanie a iné necnosti, ktoré sú vlastné ľudskej povahe. Práve preto by sa hodnotenie kandidátov nemalo opierať iba o vonkajškovosti, ako je ich rečnícka obratnosť, zovňajšok, lacné vtipnôstky a iné povrchné „pozlátka“ vnútornej prázdnoty, ale hlavnými kritériami hodnotenia kandidátov by mala byť ich životná skúsenosť, politická kultúra a morálka.