Špionáž rozviedky komunistického Česko-Slovenska v Nórsku – nórske služby úspešne využívali tzv. dvojitých agentov

Až donedávna sa na verejnosti nevedelo, že rozviedka komunistického Česko-Slovenska – 1. správa ZNB – vykonávala rozsiahle špionážne operácie v Nórsku. Archiv bezpečnostních složek v Prahe a Ústav pamäti národa v Bratislave uchovávajú tisíce stránok odtajnených dokumentov, kde sú zachytené aktivity agentov rozviedky komunistického Česko-Slovenska v Škandinávii. Štúdiom a analýzou týchto dokumentov sa v Prahe zaoberá Ústav pro studium totalitních režimů a pravidelne informuje o svojej činnosti, zahrnujúcej aj pozoruhodnú publikačnú činnosť. Mimoriadne zaujímavý je aj pravidelne vydávaný Sborník archivu bezpečnostních zložek; okrem iného obsahuje štúdie nielen o fungovaní spravodajského aparátu Štátnej bezpečnosti, ale aj o jeho využívaní ako nástroja politickej perzekúcie a potláčania konšpiračných aktivít odporcov totalitného režimu.

Nórsky spisovateľ a novinár Terje B. Englund – inak v súčasnosti pôsobiaci na veľvyslanectva Nórska v Prahe ako poradca pre komunikáciu a obchodné záležitosti – napísal v roku 2010 knihu, ktorá minulého roku vyšla v češtine pod názvom „Špion, který prišel pozdě – Československá rozvědka v Norsku.“  Autor sa však nezameral iba na tému uvedenú v titule knihy, ale torzovite spomína aj fakty o globálnej činnosti 1. správy ZNB vo svete. Uvádza, že z približne 1350 príslušníkov spravodajskej služby asi 350 dôstojníkov pôsobilo v zahraničí, z toho polovica pod diplomatickým krytím. V New Yorku, Washingtone, Viedni, Salzburgu, Západnom Berlíne, Londýne, Paríži, Ottawe, Ríme a Berne pracovalo po päť-šesť dôstojníkoch operatívy 1. správy a v menšom počte boli zastúpení v ďalších metropolách na zastupiteľských úradoch pod diplomatickým krytím. Ženy v operatíve nikdy nepracovali a dôstojníci spolupracovali aj s agentmi, ktorých získali medzi personálom česko-slovenského veľvyslanectva.

Kniha nórskeho autora nie je príliš systémovo usporiadaná, takže sa v nej preplietajú osudy jednotlivých agentov s opisom aktuálnych spoločenských pomerov vtedajšej doby i stavom vo vzťahoch medzi Nórskym kráľovstvom a komunistickým Česko-Slovenskom. Faktograficky najnasýtenejšie je obdobie od roku 1956 – keď bola založená rezidentúra československej rozviedky na veľvyslanectve v Oslo – do roku 1970, keď sa spravodajská činnosť v Nórsku minimalizovala, pretože na 1. správe ZNB došlo ku kádrovým čistkám, v dôsledku ktorých spravodajská služba stratila mnohých kvalitných spravodajských dôstojníkov kvôli ich angažovanosti v roku 1968. Po nástupe tzv. normalizácie v roku 1970 rozviedka sa v Nórsku venovala aktivitám, ktoré boli zamerané na politicky angažovaných emigrantov, spojenia Charty 77 s poľským disentom odborovým zväzom Solidarita a snažila sa zverbovať k spolupráci ľavicovo zmýšľajúce osobnosti verejne známe v Nórsku, ale úsilie v tomto smere bolo bezvýsledné.

Rozviedke komunistického Česko-Slovenska sa podarilo infiltrovať do nórskej bezpečnostnej polície. Škandinávske oddelenie 1. správy ZNB získalo podrobný prehľad o technickom vybavení a pracovných metódach nórskej kontrarozviedky. Rezidentúra v Oslo poznala mená a čiastočne i popisy príslušníkov nórskej bezpečnostnej služby, ktorí ich sledovali. Poznali ich automobily, používajúce kamufláž autoškoly. Tieto cenné informácie boli poskytované Moskve, čo nepriamo pomohlo deviatim dôstojníkom rezidentúry KGB v Oslo uskutočniť 259 konšpiratívnych schôdzok so sovietskou špiónkou Gunvor Galtung Haavikovou, pracujúcou na nórskom ministerstve zahraničných vecí. Vďaka informáciám 1. správy ZNB potvrdila sa aktívna spolupráca Nórov so spravodajskými službami ich spojencov. Dôstojníci československej rozviedky získali od svojich agentov užitočné typy o ofenzívnych operáciách služieb NATO za „železnou oponou.“

Nórske bezpečnostné služby úspešne používali tzv. dvojitých agentov, ktorí mali pre 1. správu získavať napríklad informácie o NATO. Autor sa zmieňuje aj o tom, že československí spravodajskí dôstojníci neboli spokojní s tým, keď im vytipovaných agentov automaticky preberala KGB. Osudom niektorých agentov sa kniha venuje podrobne. Zaoberá sa i každodenným životom agentov a ich riadiacich dôstojníkov, vrátane problémov neustáleho nervového vypätia, ktoré niekedy vyústilo do alkoholizmu. Je svojím spôsobom kuriozitou, že dôstojníci nemohli využívať obľúbený a v strednej Európe zaužívaný spôsob schôdzok s agentmi v lacných krčmách, pretože v Nórsku platia prísne protialkoholické opatrenia. Jeden z najzaujímavejších príbehov v knihe je osud agenta, ktorý sa v roku 1989 prihlásil do služieb 1. správy ZNB a keď sa v roku 2008 stretol s autorom knihy, nezdalo sa, že ho za to „hryzie svedomie“ a v pohode si žije v lesnej osade Želechy pri Lomnici nad Popelkou.