Kauza Kočner stáva sa dynamizujúcim elementom predvolebnej kampane – ale sklamaní voliči sa nevrhnú do náručia Ficovej opozície

Kauza Mariana Kočnera a ďalšie s tým súvisiace odhalenia, ktoré budú bezpochyby nasledovať, stanú sa hlavným dynamizujúcim elementom predvolebnej kampane, už teraz naberajúcej dych a stupňujúcej napätie v spoločnosti. Pre opozíciu prichádza vhod, pretože sa nebude musieť tak namáhať s presviedčaním o prioritách svojho volebného programu a argumentovať, prečo vládnu koalíciu pod vedením strany Smer-SD je potrebné vystriedať inak zloženou koaličnou zostavou, nepoškvrnenou pochybnými prepojeniami na postavy, blízke súčasnej exekutíve. Robert Fico sa síce bude brániť, že Marian Kočner nezačínal svoje pochybnú „podnikateľskú“ aktivitu za jeho vlády, ale tým sotva vyvráti fakt, že Kočnerova kariéra zákulisného manipulátora a arogantného špekulanta vyvrcholila do obludných rozmeroch práve v posledných 4-5 rokoch. Elita Smer-u ignorovala protispoločenské aktivity štruktúr, ktoré viac-menej bez zábran parazitovali na privilegizovaných vzťahoch s najsilnejšou parlamentnou politickou stranou.

V kontexte s takto ponímanou situáciou vystáva otázka, ako obstojí strana Smer-SD vo voľbách poslancov Národnej rady SR vo februári budúceho roku. Ak si analyzujeme výsledky prieskumov volebných preferencií za posledných dvanásť mesiacov a berieme do úvahy štruktúru elektorátu strany Smer-SD, tak aj napriek všetkým nepriaznivým faktorom Ficova strana by nemala vo voľbách klesnúť pod 15 % – a to iba v prípade, že sa niektorej z avizovaných nových strán podarí odlákať časť elektorátu Smer-u. Uvedené číslo 15 % predstavuje voličské jadro strany, ktoré si cení predovšetkým jej sociálnu politiku a deklarovanú náklonnosť k národným a konzervatívnym hodnotám. Ďalších 5 až 7 % potenciálnych voličov Ficovej strany tvoria tí, ktorí uznávali, že vládna koalícia pod vedením strany Smer-SD udržiavala kurz euroatlantickej orientácie krajiny a stabilizovala dynamický kurz rozvoja národného hospodárstva napriek zložitostiam globálnej ekonomiky.

Vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2016 získala strana Smer-SD 27,84 % odovzdaných hlasov. Pokles volebných preferencií strany za posledné obdobie predstavuje cca 6-8 %, čo možno primárne pripísať na vrub niektorým odhaleniam, ale aj komunikačným chybám predsedu strany Roberta Fica. Uvedené tvrdenie nepriamo potvrdzuje fakt, že keď funkciu premiéra prevzal Peter Pellegrini, úpadok preferencií Smer-u ustal a samotný Pellegrini sa vypracoval do pozície druhého najpopulárnejšieho slovenského politika. Žiada sa poznamenať, že sympatie voličov Smer-u sú rozdelené medzi sympatizantov Fica a Pellegriniho, takže ich vnútrostranícky zápas o dominantnú mocenskú pozíciu v strane by mohol negatívne poznamenať volebné výsledky strany v parlamentných voľbách vo februári 2020. Preto ani neprekvapuje, že tí ktorí by chceli vyradiť Smer-SD z mocenskej hry, snažia sa vyprovokovať súboj týchto dvoch politikov, aby tým Smer-SD odstavili na vedľajšiu koľaj slovenskej politiky.

Ak strana Smer-SD v dôsledku kampane okolo kauzy Mariana Kočnera stratí nejaké hlasy, tak sotva s týmito hlasmi ako s prírastkom môže počítať opozícia – a to je jedno, či „stará“ alebo „nová.“ Sklamaní voliči Ficovej strany sa skôr vrhnú do náručia politických strán, ktoré sa v súčasnosti iba kreujú – než by sa priklonili k opozícii alebo teraz sa formujúcej politickej strane ex-prezidenta Andreja Kisku. Aj keď opoziční politici a im naklonené médiá tzv. hlavného prúdu dúfajú, že vnútrostranícke diferencie v Smer-e vyradia túto stranu ako významného hráča na slovenskej politickej scéne, takáto alternatíva je málo pravdepodobná, pretože Fico aj Pellegrini si uvedomujú vzájomnú politickú odkázanosť a závislosť ich budúcnosti na zachovaní jednoty strany. Keby jeden z nich nedokázal potlačiť svoje politické ego, pochovali by obaja nádej, že Smer-SD aj ako opozičná politická strana zostane významným faktorom slovenskej politiky.