Slovensko prežíva krízu politických elít – súboj o moc v krajine „ženie vodu na mlyn“ populistom a radikálnym extrémistom

Najnovšie prieskumy volebných preferencií opakovane potvrdzujú očakávanie, že po parlamentných voľbách vo februári 2020 strany tzv. demokratickej opozície dokážu vytvoriť vládu. Napriek tomu nie všetci analytici považujú túto alternatívu politického vývoja na Slovensku za stopercentnú istotu, pretože kalkulujú s možnosťou, že by strana Smer-SD získala vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky najviac poslaneckých kresiel a tým aj poverenie zostavovať vládu ako prvá z parlamentných subjektov. Ide síce len o špekulácie, ale s reálnym pozadím, a preto sa už teraz uvažuje nad riešeniami, ako takejto situácii zabrániť. Za východisko sa považuje vytvorenie predvolebnej koalície aliancie Progresívne Slovensko/Spolu a strany Andreja Kisku Za ľudí, ktorá by mohla počtom poslancov prečísliť Smer-SD a tým získať poverenie na zostavovanie vlády.

V kontexte s neistými vyhliadkami do povolebnej budúcnosti predseda strany Smer-SD Robert Fico skĺzol k hodnotovej orientácii extrémistických politických strán, čo vyvoláva pochybnosti o jeho schopnosti nepodliehať panike a nehľadať východiská, ktoré jeho strane viac ublížia než pomôžu. Už sa zdalo, že Ficove názorové rozdiely s premiérom Petrom Pellegrinim sa nebudú zvýrazňovať a strana deklarujúca príklon k ideám európskej sociálnej demokracie sa dokáže vnútorne skonsolidovať tak, aby do predvolebného boja nastupovala ako jednotná politická sila. Fico však akoby nebral ohľad na tento záujem a verejne svojimi vyjadreniami spochybňuje nedávno prezentované Pellegriniho protifašistické postoje. Bývalý premiér znovu dáva najavo ideovú rozpoltenosť Smer-u a „naháňa vodu na mlyn“ tým, ktorý by chceli jeho stranu vytesniť na okraj slovenskej politickej scény.

Keď sa pozeráme na pomery v opozičnom tábore, tak diferencie v strane Smer-SD nie sú na slovenské pomery ničím špecifickým. Svedčí o tom nielen septembrový mimoriadny snem strany Sloboda a Solidarita, ale aj doterajšia komunikácia opozičných lídrov, ktorí nedokážu potlačiť vzájomnú nevraživosť a vystreľujú po sebe „jedovaté šípy“ zahrotené konkurenčnou animozitou – ba dokonca ironickým znevažovaním. Voliči vládnych strán i voliči opozície to nemajú ľahké, aby sa zorientovali a rozpoznali, aké sú vlastne hodnotové priority tých, ktorým by mali vyjadriť svoju podporu vo voľbách. Hoci  politici súčasnej koalície často zdôrazňujú svoju politiku stabilnej kontinuity a opoziční lídri kladú akcent na potrebu „zásadnej zmeny“ v spoločnosti, jedni i druhí tým zakrývajú predovšetkým svoje individuálne a skupinové mocenské záujmy, ktoré nie sú v realite identické s tým, čo od nich očakávajú občania-voliči.

K pozitívnej atmosfére v spoločnosti neprispievajú ani médiá – a to najmä tie, ktoré sa stali nástrojmi propagandistickej manipulácie a jednostrannej prezentácie názorov na riešenie akútnych spoločenských problémov. Polopravdy a skresľujúce informácie vedú mnohých k tomu, že hľadajú zdroje informácií a vysvetlenia v alternatívnych médiách. Na príklade kauzy podnikateľa Mariana Kočnera možno demonštrovať, ako novinári selektujú témy, triedia udalosti na základe určitých politických záujmov, zdôrazňujú alebo potláčajú fakty, utilitárne vytvárajú ich kontext, filtrujú informácie – či bagatelizujú skutočnosti, ktoré sa nehodia do rámca ich propagandy. Uvedené charakteristiky sa netýkajú iba médií tzv. hlavného prúdu, ale zahrnujú aj alternatívne médiá, kde konšpirátori, ľavicoví i pravicoví populisti a všelijakí „kazatelia jedinej pravdy“ manipulujú občanmi, vydanými hlavne napospas sociálnym sieťam, ale aj propagandistom „hlavného prúdu.“

Ani neprekvapuje, že v aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku sa dokázala presadiť politická strana s extrémne radikálnymi názormi na riešenie súčasných problémov, ktorú niektorí považujú za potenciálneho politického spojenca v súčasnosti našej najsilnejšej parlamentnej strany. Zdá sa, že predstavitelia vládnej koalície i opozície venujú viac energie vzájomnému súboju o moc ako tomu, aby riešili spoločne problémy, na ktorých parazitujú populistickí extrémisti. Krajina prežíva krízu politických elít neschopných koncentrovať sa na systémové riešenia otázok, ktoré považujú za svoju prioritu radoví občania. Načim sa zamýšľať nad tým, prečo sa politici nedokážu vyrovnať s mierou spoločenskej zodpovednosti, ktorú zobrali na seba, keď sa rozhodli angažovať v politike !