Hašterenie opozície nevyvoláva o voličov pocit istoty – Andrej Kiska deklaruje politickú pozíciu „ani ryba ani rak“

Zdá sa, že voliči i opoziční politici sa zhodnú iba v jednom: treba zlikvidovať všadeprítomnú rakovinu korupcie, pod „kožu zažratý“ klientelizmus, zneužívanie verejných funkcií i partokraciu, ktorá na Slovensku funguje od čias Vladimíra Mečiara a doteraz sa jej darilo za všetkých vlád. Do parlamentných volieb chýba ani nie päť mesiacov, ale sotva niekto zo serióznych analytikov si trúfa predpovedať, aká bude nová vláda, aj keď z doterajších prieskumov volebných preferencií možno usudzovať, že by to mohol byť politicky multispektrálny kabinet, na pomenovanie ktorého sa na Slovensku zaužíva metaforický – tak trochu aj pejoratívny adjektív – „zlepenec.“ Neistotu volebných predpovedí v posledných dňoch umocňujú aj nové okolnosti, medzi ktorými dominuje roztržka v strane Sloboda a Solidarita. Nie je až tak veľkým prekvapením pre tých, kto pozornejšie sledovali, ako na seba čoraz intenzívnejšie narážali nadrozmerné „egá“ politikov tejto strany, ako sú napríklad Richard Sulík, Ľubomír Galko alebo Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Ďalším faktorom neistoty je vystúpenie bývalého prezidentského kandidáta a sudcu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabína, ktorý avizoval založenie novej politickej strany. Nazval ju „Vlasť“ – pretože pravdepodobne sa mu toto slovo javí ako celkom zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, akými by mali byť voliči jeho strany. Podaktorí analytici jej pripisujú značný voličský potenciál – a to na úkor elektorátu strán Smer-SD, Kotlebovej Ľudovej strany naše Slovensko, Slovenskej národnej strany i hnutia Borisa Kollára Sme rodina. Usudzujú tak na základe analýzy straníckej štruktúry hlasov, ktoré získal Harabín ako prezidentský kandidát. K tomu sa žiada poznamenať, že niektoré z uvedených strán nemali v prezidentských voľbách vlastného kandidáta a okrem toho: pre mnohých voličov strany Smer-SD nebol Maroš Šefčovič vzhľadom na svoj „bruselský pôvod“ akceptovateľným prezidentom.

Vzájomné útoky medzi opozičnými subjektmi majú v niektorých prípadoch väčšiu intenzitu, ako je ich kritika na adresu vládnej koalície. Všetci sa síce zaprisahávajú, že v budúcej vláde nebudú sedieť s predstaviteľmi Smer-u, SNS a Kotlebovej ĽSNS, ale ich vzájomné kritické výpady a hašterenie nevyvolávajú v opozičných voličoch pocit istoty, že nová vláda po voľbách vo februári 2020 bude stabilná a bez vážnejších problémov dokončí svojej štvorročné funkčné obdobie. Kuriózne napríklad pôsobí vyjadrenie predsedu strany Za ľudí Andreja Kisku, že jeho strana nechce byť vľavo ani vpravo a nie je vyslovene ani konzervatívna ani liberálna. V takomto kontexte je naozaj otázne, ako bude nová vládna koalícia čeliť prirodzeným názorovým diferenciám, keď už teraz jeden z jej subjektov deklaruje politickú pozíciu „ani ryba ani rak.“ Takéto a podobné otázky zneisťujú opozičných voličov, akým smerom sa bude uberať vláda, kde každý stranícky subjekt má iné „noty“ – alebo chce pred každým vyzerať ako ten „najlepší.“

Možno spôsob komunikácie ich straníckych programov a výmena názorov medzi opozičnými činiteľmi je poznačená aj tým, že väčšina opozičných lídrov sú vlastne podnikatelia bez primeranej politickej praxe. Je to síce tak napríklad aj v USA – kde prezidentom je veľkopodnikateľ – alebo v Čechách – kde tiež je veľkopodnikateľ na čele administratívy – ale deficit politických primeraných skúseností a s tým súvisiacej politickej kultúry je evidentne viditeľný. Ani na Slovensku to nie je inak: sociopatické  maniére Igora Matoviča, intelektuálna plytkosť Alojza Hlinu a povrchný verbalizmus či  mudrovanie Michala Trubana môžu byť azda tolerované v podnikateľskom prostredí, kde partnera možno všelijako „dobehnúť“, ale tzv. vysoká politika i komunikácia s voličmi si vyžadujú iné kvality. Možno na ospravedlnenie menovaných slúži príklad Andreja Danka, ktorý v politike nedosiahol ani úroveň handrkujúceho sa „trhovníka.“

Predvolebné hádky v opozícii a plytké argumenty politikov nie sú pre občana až tak dôležité. Málo sa vecne a konkrétne diskutuje o volebných programoch jednotlivých politických strán a ešte menej sa hovorí o ich postoji k aktuálnym problémom, pred ktorými stojí nielen Slovensko, ale Európa i svet. Ocitli sme sa na prahu ekonomickej recesie, ktorá sa Slovenska ako exportne orientovanej ekonomiky mimoriadne dotýka. Prakticky na „spadnutie“ je tiež Brexit, ktorý je nielen problémom ekonomiky Veľkej Británie, ale aj hospodárstva Európskej únie – Slovensko nevynímajúc. Za takýchto nie príliš „ružových“ vyhliadok páni politici nastolili ako jednu z kľúčových otázok verejného záujmu kultúrno-etickú tému nenarodených detí – či registrovaných partnerstiev. Nejde vôbec o to, aby bola táto téme „zhodená zo stola“, ale o to, aby politici – vládni aj opoziční – venovali pozornosť najakútnejším otázkam a stanovili priority ich riešenia !