Smer-SD stojí na prahu povolebnej neistoty – ale ani viacerí opoziční politici nie sú si istí budúcnosťou

Nedávna spoločná tlačová konferencia lídrov tzv. demokratickej opozície nebol dobrý nápad, pretože poskytla príležitosť voličom, aby sa na vlastné oči a uši presvedčili, že ide o značne názorovo nesúrodé spoločenstvo partajných predsedov, negatívne poznačené ich potláčanou nevraživosťou a rivalitou. Kvôli úplnosti úsudku na túto tému sa žiada poznamenať, že ani v dožívajúcej vládnej koalícii nie sú vzťahy medzi jej partnermi ideálne a harmonické, osobitne keď si spomenieme na viaceré verejné vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, ktorý asi ťažko znáša neblahú perspektívu jeho politického osudu. Vystúpenie opozičných lídrov pred novinármi ukázalo, že jediným tmelom ich vzťahov je zbavenie moci predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ale nie je dostatočne zreteľná programová zhoda v hlavných otázkach ich budúceho spoločného vládnutia, ak sa im podarí po voľbách vo februári 2020 zostaviť vládu.

Medializované podozrenia voči podpredsedovi Národnej rady SR Martinovi Glváčovi v súvislosti s jeho komunikáciou s obvineným Mariánom Kočnerom potvrdzujú názor, že opozícia si ako hlavnú predvolebnú agendu osvojila kauzu Kočner. Azda kalkuluje s tým, že ak sa začne súdny proces s objednávateľom vraždy Jána Kuciaka  a páchateľmi tohto zločinu, ďalšie odhalenia súvisiace s aktivitami Kočnera vo sfére orgánov činných v trestnom konaní zavážia u voličov tak, že uberú z elektorátu doteraz najväčšej politickej strany na Slovensku. Miera efektívnosti takto zameranej volebnej kampane opozície závisí od toho, ako bude na ňu strana Smer-SD reagovať, teda či adekvátne zvládne tzv. krízový manažment situácie, vytváranej opozíciou a jej naklonenými médiami. Zatiaľ nemožno s určitosťou predvídať, ako v tejto propagandistickej konfrontácii obstojí predseda strany Robert Fico – a ako sa ním deklarované postoje prejavia vo vzťahu k volebnému lídrovi Smer-u, premiérovi Petrovi Pellegrinimu.

Ak by sa niektorí doterajší voliči Ficovej strany nechali ovplyvniť opozičnou agitáciou, tak sotva vo voľbách odovzdajú svoj hlas niektorej zo strán tzv. demokratickej opozície. Dilemu môžu riešiť tým, že v parlamentných voľbách budú voliť kandidátov Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – alebo sa rozhodnú pre stranu Vlasť, ktorú nedávno prezentoval sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabín. Možno jeho populistický štýl komunikácie dokáže osloviť „trochu jednoduchších“ voličov, u ktorých zaváži tiež mýtus Harabína ako právneho experta. Okrem toho bývalý minister spravodlivosti v prvej Ficovej vláde za Ľudovú stranu – HZDS môže získať aj sympatie niekdajších prívržencov Vladimíra Mečiara. Oba spomínané faktory cielia však na skupinu voličov, ktorá je limitovaná ich vekom a sociálnym ukotvením. Keby sa strana Vlasť dostala do parlamentu, mohlo by to pomôcť opozícii, pretože strana Smer-SD by stratila šancu získať ako prvá poverenie na zostavovanie novej vlády.

Hoci sa zdá, že Smer-SD stojí pred „opozičným prahom“ – resp. na prahu povolebnej neistoty – ani pozícia nie si je istá, či parlamentné voľby vo februári 2020 jej prinesú také víťazstvo, aby mohla prevziať vládu nad Slovenskom. Podtón tejto neistoty bolo cítiť na spomínanej spoločnej tlačovej konferencii lídrov opozície, kde síce prezentovali svoj záujem vytvoriť koaličnú vládu, ale o konkrétnom programe takejto vlády tam nepadlo ani slovo. Nie práve ideálny stav vo vzťahoch medzi opozičnými subjektmi odhalil predseda politického hnutia OĹaNO Igor Matovič, ktorý predsedovi Kresťanskodemokratického hnutia Alojzovi Hlinovi navrhol spoločnú kandidátku vo voľbách poslancov Národnej rady SR, avšak šéf KDH Matovičovu iniciatívu označil za „falošnú výzvu na spájanie.“ Podobne ilustruje pomery v opozícii odmietavé stanovisko Andreja Kisku, aby jeho strana Za ľudí vstúpila do predvolebnej aliancie s dvoj-koalíciou Progresívne Slovensko/Spolu. V oboch prípadoch ide o to, že návrhy na koaličné spájanie pred voľbami považujú Hlina i Kiska za nevýhodné z hľadiska ich mocenských záujmov pri povolebnom usporiadaní moci.

Temer „zúfalé“ naliehanie predsedu strany Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka, aby sa opozičné strany dali dohromady svedčí o tom, že viacerí opoziční politici nie sú si istí svojou budúcnosťou. Neistotu potvrdzujú prieskumy volebných preferencií, v ktorých opozičným politickým subjektom hlasy voličov nepribúdajú, iba percentá podpory sa „prelievajú“ a hlavný politický protivník Smer-SD sa stále pohybuje na úrovni pätiny voličov, ktorí sú mu naklonení. Ešte v lete predpovedali analytici „koniec Sulíkovej éry“, ale nepredpokladali, že koalícia Progresívne Slovensko/Spolu „spadne z koňa“ a Michala Trubana budú komentátori naklonení opozícii hodnotiť ako jej príťaž. Je pravda, že Slovensko cíti potrebu rázne zakročiť proti korupcii, klientelizmu, zneužívaniu funkcií a partokracii, ktorá tu funguje od čias Mečiara a darilo sa jej za všetkých vlád. Opoziční politici vyhrocujú atmosféru v spoločnosti oživovaním kauzy Gorila a odhaleniami obvineného Kočnera, ale mnohým občanom sa nezdá, že práve súčasná opozičná garnitúra má schopnosti na to, aby sa dokázala s negatívnym javmi vysporiadať.