Prečo Andrej Kiska nechcel koalíciu s tandemom Truban/Beblavý – Smer-SD, SNS a ĽSNS siahli po „záchrannom kolese“

S blížiacim sa termínom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky rastie nervozita a neistota politikov, ktorí ju prejavujú nielen neuváženými vyhláseniami, ale aj lacnými populistickými návrhmi riešení, aby si naklonili voličov na svoju stranu. K Ficovym a Dankovym sociálnym balíčkom pridal Andrej Kiska billboardový sľub: „K lekárovi bez zbytočného čakania“ a Veronika Remišová na billboarde sľúbila: „Vezmeme podvodníkom nelegálny majetok.“ Dvojkoalícia progresívne Slovensko/Spolu sa rozhodla tromfnúť svojich budúcich koaličných partnerov z opozície návrhom na zriadenie inštitútu verejných prešetrovacích komisií, ktoré by mali dohliadať na vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní. Ešte pred touto iniciatívou schválili v parlamente poslanci strán Smer-SD, SNS Ľudová strana naše Slovensko novelu zákona o volebnej kampani, zakazujúcu zverejňovať výsledky prieskumov volebných preferencií období 50 dní pred voľbami.

Niektoré strany bombardujú voličov „nedonosenými“ nápadmi, ktoré majú nahradiť nedostatok konkrétnych argumentov, ale hlavne jasné programové riešenia, zamerané na akútne problémy občanov. Stranícki lídri, ako keby žili izolovaní vo „veži zo slonoviny“, keď upriamujú pozornosť verejnosti na kultúrno-etické témy, hoci občania ich nevnímajú ako prioritné a nepociťujú ich ako bezprostredne naliehavé. Váhu ich spoločenskej naliehavosti vyjadrujú skromné volebné preferencie politických strán, ktoré kultúrno-etické otázky postavili vo svojej predvolebnej propagande na privilegované miesto. Na voličov by skôr zapôsobilo, keby dostali konkrétne odpovede na existenčné otázky, vyplývajúce zo stavu sociálneho prostredia, kde žijú. Rovnako by pre nich bolo dôležité, keby sa od politikov dozvedeli, že kde nájdu zdroje na splnenie ich volebných sľubov a kto ich bude konkrétne realizovať. Ide totiž o to, že podaktoré politické strany sa nemôžu príliš pochváliť menami kompetentných odborníkov, ktorí sa napríklad postarajú o to, aby sa plnil Kiskov billboardový sľub, že u lekára nebudú musieť zbytočne čakať.

Zdá sa však, že v popredí predvolebného diškurzu nie je ani tak to, čo by chceli počuť voliči, ale handrkovanie medzi predstaviteľmi opozície o tom, ako si podeliť miesta, resp. poradie na volebných kandidátkach. Navonok sa problém prezentuje, ako otázka spájania politických strán, avšak v skutočnosti ide o to, že pri spájaní by sa strany museli dohodnúť, aké bude poradie na spoločných kandidátskych listinách. V tejto hre ide tiež o osobné ambície jednotlivcov, čo možno konkrétne ilustrovať príkladom ex-prezidenta Andreja Kisku. Ešte v čase svojho pôsobenia vo funkcii hlavy štátu si „brúsil zuby“ na post premiéra, a preto ani neprekvapuje, že nebol ochotný prijať návrh opozičných partnerov z aliancie Progresívne Slovensko/Spolu, aby jeho strana vytvorila koalíciu s tandemom Truban/Beblavý, keď predseda spojenectva PS/Spolu Michal Truban sa vopred nominoval za kandidáta na úrad premiéra, čím Kiskovi vyslal signál, že ho nepovažuje za rovnocenného spojenca.

Nie zanedbateľným problémom tzv. demokratickej opozície – ktorá sa „horko-ťažko“ prepracovala na úroveň „preferenčnej“ prevahy nad stranami súčasnej vládnej koalície – je vzájomná dôvera politických subjektov, ktoré sa hotujú v marci budúceho roku prevziať moc na Slovensku. Možno to ilustrovať tým, ako ťažko sa prepracovali opozičné strany k tzv. dohode o neútočení, ktorú pred nedávnom podpísali po dlhom naťahovaní a planých gestách márnivosti podaktorých opozičných lídrov. V politike i v diplomacii za zvyknú robiť tzv. gentlemanské dohody, teda partneri nič nedávajú na papier, pričom vedia, že keby nepísanú dohodu porušili, tak by to vážne narušilo ich vzťahy. Slovenskí „opozičníci“ museli svoj záväzok o neútočení dať na papier a k tomu ešte dopísať klauzulu, že vylučujú akúkoľvek povolebnú spoluprácu so stranami Smer-SD, SNS a Kotlebovou ĽSNS. Uvedená okolnosť svedčí o tom, že morálka signatárov nie je ich silnou stránkou.

Ani politici Smer-u, SNS a ĽSNS nie sú si istí, ako dopadnú vo voľbách, pretože inak by sotva siahali po takom „záchrannom kolese“, akým má byť moratórium na zverejňovanie výsledkov prieskumov volebných preferencií v období 50 dní pred voľbami. Obavy, že by voličov ovplyvnili volebné preferencie môžu sa týkať hlavne SNS – možno Smer-u v tom prípade, keby volebné prieskumy dávali šancu strane Tomáša Druckera – Dobrá voľba.  Vedenie strán Smer-SD a Kotlebovej ĽSNS kalkuluje skôr s tým, že utajovanie preferencií temer dva mesiace pred voľbami môže zabrániť tomu, aby opozične naladení voliči nezmenili svojho straníckeho favorita tesne pred voľbami, keď zistia, že jeho šance dostať sa do parlamentu sú podľa úrovne volebných preferencií sú nereálne. Teda nebudú sa rozhodovať na základe svojej náklonnosti k favorizovanému politickému subjektu, ale podľa kalkulácie, aby ich hlas neprepadol v prospech volebného súpera.