Rusko už desaťročia tvrdí, že väčšina bývalých sovietskych republík predstavuje to, čo Moskva nazýva svojím „blízkym zahraničím“. Tieto krajiny vo východnej Európe, na Kaukaze a v Strednej Ázii sú síce formálne nezávislé, Rusko sa však domnieva, že si zachováva právo zasahovať do ich záležitostí, ba dokonca ich aj napadnúť. Tento názor sa zrodil už dávno pred nástupom Vladimíra Putina – a to na začiatku postsovietskeho obdobia. Takáto regionálna hegemónia je kľúčová pre Putinovu posadnutosť úsilím o obnovenie postavenia Ruska ako veľmoci. Zdá sa, že tento názor zdieľalo mnoho amerických prezidentov, ktorí boli radi, že Rusko slúži ako regionálny hegemón. Patria medzi nich osobnosti, ako Bill Clinton – ktorý vyvíjal tlak na Kazachstan a Ukrajinu, aby odovzdali svoje jadrové zbrane Rusku –  alebo Barack Obama, ktorý zatváral oči pred ruskou inváziou do Gruzínska a mierne reagoval na prvú ruskú inváziu na Ukrajinu v roku 2014.

Treba uznať, že Európa sa postavila na nohy v čase, keď mnohí pochybovali, že to dokáže. Odkedy prezident Donald Trump znížil americkú vojenskú pomoc Ukrajine, Európa dokázala túto medzeru vyplniť. Zrýchľuje tok peňazí a zbraní na východ a zároveň sprísňuje sankcie voči ruskému agresorovi. Čiastočne vďaka európskej pomoci vyvíjajú ťažké straty Ruska na bojisku tlak na Vladimíra Putina. Keďže americké diplomatické snahy o ukončenie vojny stroskotávajú, niektorí v Európe sa pýtajú, či nenastal čas, aby prevzali iniciatívu a rokovali s ruským vodcom. Ten čas možno príde, ale zatiaľ nenastal. Naliehavejšou otázkou pre Európu je jej vzťah s krajinou, ktorá sa premenila z chránenca Západu na kľúčového bezpečnostného partnera. Ukrajinská armáda, zocelená bojmi, dosahuje pokrok a jej inovatívny obranný priemysel rastie. Ak chce Európa brániť svoje hranice a zbaviť sa závislosti od transatlantickej pomoci, potrebuje Ukrajinu rovnako ako Ukrajina potrebuje Európu. Prioritou Európy by malo byť plné prijatie Ukrajiny, a to čo najskôr.

Hoci nepoznáme podrobnosti údajnej dohody medzi Spojenými štátmi a Iránom – ani to, či k nej nakoniec vôbec dôjde – každý, kto má IQ nad 100, chápe, že Izrael a Spojené štáty urobili obrovskú chybu, keď túto vojnu začali. Žiaden z ich deklarovaných cieľov nebol dosiahnutý: iránsky režim sa nezrútil, nevzdal sa svojich jadrových zásob a jeho raketové a dronové kapacity zostali nedotknuté. Preukázal, že môže kedykoľvek uzavrieť Hormuzský prieliv, ak chce spôsobiť svojim susedom značné škody. Všetko chvastanie a veľkohubé reči amerického prezidenta Donalda Trumpa a amerického ministra obrany Petea Hegsetha za posledné tri mesiace sa ukázali ako veľa klamstiev. Akonáhle sa dosiahne dohoda, Trumpova administratíva bude túto katastrofu maľovať na ružovo a trvať na tom, že ide o nejaké strategické víťazstvo. Máloktorý pozorovateľ sa však nechá presvedčiť a takéto snahy len spôsobia, že prezident a jeho klika servilných poradcov budú vyzerať smiešne. Proste neexistuje žiadny dôveryhodný spôsob, ako túto katastrofu prezentovať ako úspech. Čím viac sa o to budú snažiť, tým viac budú pôsobiť ako blázni.

Ak by ste tento týždeň čítali a sledovali čínske médiá, dalo by sa vám odpustiť, že vám úplne ušla návšteva amerického prezidenta Donalda Trumpa v Pekingu. V deň Trumpovho príchodu, na titulnej strane štátom vydávaných anglicky písaných novín China Daily dominovala fotografia čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ako podáva ruku prezidentovi Tadžikistanu. Noviny Čínskej komunistickej strany People’s Daily odsunuli komentár k návšteve amerického lídra na tretiu stranu. Xinwen Lianbo – najsledovanejšie večerné spravodajstvo v Číne – oznámilo túto návštevu v pondelok v 12-sekundovom príspevku. Pre porovnanie, po ňom nasledoval takmer šesťminútový segment s názvom „Integrovaný rozvoj delty rieky Jang-c‘-ťiang naďalej dosahuje nové prelomy.“ Stretnutiu Trumpa a Si Ťin-pchinga venovali v stredu celých dve a pol minúty – v spravodajskej relácii to bolo až na 13. mieste.

Ruský prezident Vladimír Putin bol vždy človek s paranoidnými sklonmi. Vieme napríklad, že už dlho sa vyhýba používaniu osobného mobilného telefónu, pretože si veľmi dobre uvedomuje, ako ľahko sa dá sledovať. Napriek tomu kremeľský dokument, ktorý nedávno prenikol do tlače prostredníctvom európskej spravodajskej služby, odhaľuje úplne novú úroveň podozrenia. Návštevníci sa k nemu môžu priblížiť až po prechode dvoma úrovňami bezpečnostnej kontroly. Jeho osobní strážcovia teraz majú plnú kontrolu nad jeho programom verejných vystúpení; v podstate vylúčili návštevy akýchkoľvek miest, ktoré majú čo do činenia s armádou. A čo sa týka mobilných telefónov: nikto, kto pracuje v blízkosti Putina, nesmie mať mobilný telefón – môžu nosiť iba zariadenia, ktoré nie sú pripojené na internet. V domoch kuchárov, vodičov a upratovačov, ktorí pre neho pracujú, boli nainštalované sledovacie systémy; majú zakázané používať verejnú dopravu. Najvýraznejším dôkazom uvedeného stavu je, že on a členovia jeho rodiny už nežijú vo svojich obvyklých rezidenciách. Namiesto toho sa zdržiavajú na utajovaných miestach s dodatočnými úrovňami ochrany. Dokument tvrdí, že Putin teraz pracuje iba v bunkroch roztrúsených po južnom Rusku.

Budúci maďarský premiér Péter Magyar zdedí niečo, čo nemá v modernej európskej histórii obdoby: ústavnú nadpolovičnú väčšinu a mandát na rozbitie konkurenčného autoritárskeho systému, ktorý sa budoval 16 rokov. Rozsah Magyarovho volebného víťazstva – zisk 141 z 199 parlamentných kresiel pri 79,5-percentnej volebnej účasti – bol mimoriadny. Voľby sú však len úvodným aktom demokratických transformácií, nie ich zavŕšením. Otázka, ktorá bude definovať nasledujúce volebné obdobie v Maďarsku a bude rezonovať ďaleko za jeho hranicami, je tá, na ktorú politológovia sotva začali hľadať odpoveď: Ako znovu vybudovať demokraciu z ruín tej, ktorá bola zámerne vyprázdnená? Rozsah neliberálneho dedičstva je obrovský. Odchádzajúci premiér Viktor Orbán prestaval štát okolo jednej strany a upevnil moc strany Fidesz nahradením ústavy z roku 1949 Základným zákonom z roku 2011. Súdnictvo bolo systematicky ovládané prostredníctvom obsadených súdov a nedotknuteľného generálneho prokurátora. Verejné médiá sa stali štátom kontrolovaným propagandistickým aparátom, posilneným sledovaním novinárov, úradníkov a opozičných osobností. Občianska spoločnosť čelila právnym obmedzeniam a regulačnému prenasledovaniu v ruskom štýle, zatiaľ čo Stredoeurópska univerzita bola nútená presťahovať sa do Viedne. Štátne zákazky smerovali k oligarchom spojeným s režimom a byrokracia, diplomatický zbor a spravodajské služby boli vyprázdnené čistkami profesionálov a dosadzovaním lojálnych členov strany.

Ruský prezident Vladimír Putin, ktorý má neustále obavy z nepriateľov,  túto jar sa možno cíti zahnaný do kúta. Jeho armáda uviazla na Ukrajine, hoci utrpela obrovské straty. Zdá sa, že nedokáže pomôcť Iránu, jednému zo svojich mála spojencov. A jeho najlepší priateľ v Európe, maďarský premiér Viktor Orbán, práve dostal kopačky. Pravdepodobne ho čakajú ešte horšie problémy. Ruská ekonomika je napriek dočasnému zisku z prudkého nárastu cien ropy v troskách. Európske krajiny  sú čoraz silnejšie a nahnevanejšie, pričom sily NATO sú rozmiestnené od Bieleho mora v Arktíde až po Čierne more na juhu. A vojna na Ukrajine sa vlečie s malou šancou na rozhodujúce víťazstvo, po ktorom Putin tak túži. Ak ste Putin a cítite sa tak obkľúčený, možno začínate uvažovať o ďalšej vojne – proti Európe – aj keď sa na Ukrajine ťažko prebíjate dopredu. Možno sa dokonca zamýšľate nad tým, či čas na úder nenastane čoskoro – skôr, ako sa európske národy úplne vyzbroja, skôr, ako Ukrajina vyvinie nové zbrane, ktoré dokážu zasiahnuť ešte hlbšie do Ruska, a kým je váš kamarát prezident Donald Trump v Bielom dome a zaobchádza s NATO ako s boxovacím vrecom.