V piatok 20. decembra v skorých ranných hodinách sa novozvolený americký prezident Donald Trump na sociálnych sieťach jasne vyhrážal Európskej únii: „kompenzovať obrovský deficit voči Spojeným štátom rozsiahlym nákupom našej ropy a plynu. V opačnom prípade to budú TARIFY.“ Nadväzuje tak na širšiu frustráciu Trumpa z Európy. V nedávnom rozhovore obvinil Európsku úniu, že nás „v oblasti obchodu využíva… aké strašné: Neberú naše autá, neberú naše potraviny, neberú nič. Je to hanba.“ Existuje reálne nebezpečenstvo, že hneď v prvý deň svojho druhého funkčného obdobia zasiahne Európanov plošnými clami, aby napravil podľa neho neprijateľný obchodný deficit (131 miliárd $ v roku 2022). Európania majú len mesiac na to, aby uzavreli dohodu a zabránili tak totálnej obchodnej vojne medzi Spojenými štátmi a Európou. Toto úsilie by malo ísť nad rámec ropy a zemného plynu a do centra pozornosti by sa mal dostať spoločný prístup k riešeniu rizík, ktoré predstavuje Čína. Vo vlastnom záujme by bolo dobré, keby si Trump vypočul návrhy predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Alternatívou by bolo začať obchodnú vojnu proti Bruselu – a posilniť tak európske hlasy podporujúce Peking.

S nástupom ďalšej Trumpovej administratívy sa budúcnosť transatlantickej spolupráce podrobuje novému skúmaniu – rovnako ako bezpečnostný dáždnik USA, ktorý od roku 1945 do veľkej miery, aj keď nedokonale, udržiava mier v slobodnej Európe. Keďže sa zvyšuje neistota, pokiaľ ide o trvanie bezpečnostných záväzkov USA voči Európe, európski lídri sa boria s vyhliadkou na čoraz náročnejšie prostredie hrozieb bez istoty americkej podpory. Hoci to vedie k určitým zmenám v európskom strategickom myslení, ani zásadná zmena zajtrajšej politiky by nebola schopná kompenzovať vojenskú prevahu USA v masovosti a sofistikovanosti;  vyžadovalo by si to minimálne jednu generáciu cielených európskych investícií do obrany. Zlou správou je, že Európa potrebuje v blízkej budúcnosti dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok. Dobrá správa? Má ho priamo pod nosom: Ukrajinu. V záujme ochrany Európy a záchrany Ukrajiny by európske štáty mali urýchlene schváliť a realizovať ukrajinský plán víťazstva a teraz pracovať na tom, aby mal Kyjev zajtra silnú vyjednávaciu pozíciu. Ukrajina potom môže Európe ponúknuť vysoko vojensky dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok a kľúčové poznatky pre európske odstrašovanie, obranu a odolnosť.

„Jediná vec, ktorú nikdy nechcete, je, aby sa Rusko a Čína spojili. Budem ich musieť zjednotiť a myslím si, že to dokážem,“ pochválil sa Donald Trump v októbri v rozhovore s politickým komentátorom Tuckerom Carlsonom. Počas predvolebnej kampane novozvolený prezident opakovane vyhlásil, že zastaví vojnu na Ukrajine „do 24 hodín“ a že bude voči Číne oveľa tvrdší, ako bol prezident Joe Biden. Trump nikdy presne nesformuloval, aký je jeho plán na „zjednotenie“ týchto dvoch krajín, a na základe jeho doterajších výsledkov by ho mohol jednoducho vymyslieť za pochodu. Prvé náznaky však naznačujú, že nadchádzajúca administratíva by sa mohla snažiť poškodiť čínsko-ruské partnerstvo znížením napätia (a dokonca zlepšením vzťahov) s Moskvou s cieľom vyvinúť tlak na Peking – niečo ako opak toho, čo zorganizoval minister zahraničných vecí Henry Kissinger pred viac ako 50 rokmi, keď sa Spojené štáty usilovali o zmiernenie napätia s Čínou, aby využili čínsko-sovietsky rozkol.

Výsledky amerických volieb boli v Moskve prijaté s nadšením. Prezident Vladimír Putin, ktorý blahoželal víťazovi, vyzeral úprimne potešený. Nie však preto, že by Donalda Trumpa považoval za proruského politika alebo dokonca za jedného z nich – tieto ilúzie už dávno vybledli. Nie je to ani vyhliadka na výhodnú mierovú dohodu na Ukrajine,  ktorú bezohľadne sprostredkuje Trump. Prvý hovor medzi oboma vodcami, ktorý Kremeľ popiera, naznačuje, že nastupujúca administratíva nebude žiadnym ťahúňom. Namiesto toho vzrušenie pochádza z niečoho iného. Ide o to, že podľa mnohých v Kremli môže Trumpovo prezidentstvo spôsobiť kolaps amerického štátu. Myšlienka, že Spojené štáty vstupujú do záverečnej etapy svojej histórie, koluje Ruskom už nejaký čas. Dlhé roky sa  obmedzovala len na okrajové hlasy. Od roku 2020 sa však týmto argumentom zaoberajú aj postavy z Kremľa. Takéto konšpiracionistické veštby šíril hlavne Nikolaj Patrušev, bývalý riaditeľ Federálnej bezpečnostnej služby a jeden z kľúčových poradcov Putina. Všeobecne považovaný za popredného ruského zástancu  tvrdej línie; bol medzi prvými, ktorí tvrdili, že Amerika je na neúprosnej ceste k implózii.

Podľa všeobecného názoru Vladimír Putin drží palce novozvolenému prezidentovi Donaldovi Trumpovi, aby čoskoro po svojom nástupe do funkcie 20. januára zabezpečil pre Rusko mierovú dohodu s Ukrajinou. Takáto dohoda by znamenala, že Rusko si ponechá územie, ktoré od Ukrajiny zabralo, dostane od medzinárodného spoločenstva krátkodobú úľavu od sankcií a bude čeliť len malým dlhodobým prekážkam, aby v budúcnosti obnovilo vojenské operácie proti Ukrajine. Trump však už nepriamo vo štvrtok 7.novembra naznačil, že tento cenný výsledok môže Putinovi odoprieť. Ako podrobne prezentoval denník Washington Post, počas údajného  telefonátu s  Putinom budúci pán Bieleho domu „poradil ruskému prezidentovi, aby neeskaloval vojnu na Ukrajine, a pripomenul mu značnú vojenskú prítomnosť Washingtonu v Európe.“

Spojené štáty  zápasia s najnáročnejším medzinárodným prostredím, akému čelili prinajmenšom od studenej vojny a možno aj od druhej svetovej vojny. Jednou z najviac znepokojujúcich čŕt tohto prostredia je rozvíjajúca sa spolupráca medzi Čínou, Iránom, Severnou Kóreou a Ruskom. Niektorí  politici a komentátori vidia v tejto spolupráci začiatok osi dvadsiateho prvého storočia, ktorá – podobne ako nemecko-taliansko-japonská os dvadsiateho storočia – uvrhne svet do globálnej vojny. Iní predpovedajú nie tretiu svetovú vojnu, ale množstvo samostatných konfliktov roztrúsených po celom svete. Tak či onak, výsledkom bude svet vo vojne – situácia je taká vážna. Čo by sa malo s touto spoluprácou urobiť, je iná otázka. Niektorí stratégovia presadzujú bezohľadné stanovenie priorít a zameranie sa na členov osi, ktorí predstavujú najväčšie hrozby. Iní sa domnievajú, že úspech prinesie len komplexné úsilie. Najlepšia stratégia by si však vypožičala prvky oboch prístupov, pričom by uznala, že Čína je hlavným dlhodobým problémom pre stratégiu národnej bezpečnosti USA  – „postupujúcou hrozbou“ – ako to formuluje americké ministerstvo obrany – ale zároveň je aj iným druhom globálneho aktéra ako jej partneri z radov darebáckych štátov. Cieľom Washingtonu by preto malo byť dať čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi jasne najavo, aké kontraproduktívne a nákladné pre záujmy Pekingu  tieto nové vzťahy môžu byť. To znamená účinne čeliť Iránu, Severnej Kórei a Rusku v ich vlastných regiónoch, a tým Číne ukázať, že pripútanie sa k skupine porazených je sotva cestou ku globálnemu vplyvu.

Od vypuknutia konfliktu na Ukrajine sa Západ snažil izolovať Rusko prostredníctvom sankcií a diplomatického nátlaku. Napriek tomu Kazaň privítala hlavy štátov alebo vysokých predstaviteľov z 32 krajín vrátane štyroch nových členov bloku – Egypta, Etiópie, Iránu a Spojených arabských emirátov – ako aj mnohých ďalších krajín, ktoré majú záujem o členstvo, vrátane Turecka, vôbec prvej krajiny NATO, ktorá uvažuje o pristúpení. Prítomný bol aj generálny tajomník OSN Antonio Guterres. Udalosť svedčí o rastúcom vplyve globálneho Juhu – alebo globálnej väčšiny, ako to nazývajú Rusi – a jej hľadaní alternatívy k systému pod vedením USA. Približne 40 krajín je údajne na čakacej listine, aby sa pripojili, pričom Saudská Arábia a Indonézia prejavili vážny záujem, čo ďalej ilustruje rastúcu atraktivitu tohto „nezápadného klubu.“ Členstvo je zvodné pre tie národy, hľadajúce alternatívy k ekonomickým a finančným štruktúram ovládaným Západom, často obviňovanými z ohrozenia ekonomického rozvoja, sociálnej stability a národnej suverenity slabších krajín.