Podľa všeobecného názoru Vladimír Putin drží palce novozvolenému prezidentovi Donaldovi Trumpovi, aby čoskoro po svojom nástupe do funkcie 20. januára zabezpečil pre Rusko mierovú dohodu s Ukrajinou. Takáto dohoda by znamenala, že Rusko si ponechá územie, ktoré od Ukrajiny zabralo, dostane od medzinárodného spoločenstva krátkodobú úľavu od sankcií a bude čeliť len malým dlhodobým prekážkam, aby v budúcnosti obnovilo vojenské operácie proti Ukrajine. Trump však už nepriamo vo štvrtok 7.novembra naznačil, že tento cenný výsledok môže Putinovi odoprieť. Ako podrobne prezentoval denník Washington Post, počas údajného  telefonátu s  Putinom budúci pán Bieleho domu „poradil ruskému prezidentovi, aby neeskaloval vojnu na Ukrajine, a pripomenul mu značnú vojenskú prítomnosť Washingtonu v Európe.“

Spojené štáty  zápasia s najnáročnejším medzinárodným prostredím, akému čelili prinajmenšom od studenej vojny a možno aj od druhej svetovej vojny. Jednou z najviac znepokojujúcich čŕt tohto prostredia je rozvíjajúca sa spolupráca medzi Čínou, Iránom, Severnou Kóreou a Ruskom. Niektorí  politici a komentátori vidia v tejto spolupráci začiatok osi dvadsiateho prvého storočia, ktorá – podobne ako nemecko-taliansko-japonská os dvadsiateho storočia – uvrhne svet do globálnej vojny. Iní predpovedajú nie tretiu svetovú vojnu, ale množstvo samostatných konfliktov roztrúsených po celom svete. Tak či onak, výsledkom bude svet vo vojne – situácia je taká vážna. Čo by sa malo s touto spoluprácou urobiť, je iná otázka. Niektorí stratégovia presadzujú bezohľadné stanovenie priorít a zameranie sa na členov osi, ktorí predstavujú najväčšie hrozby. Iní sa domnievajú, že úspech prinesie len komplexné úsilie. Najlepšia stratégia by si však vypožičala prvky oboch prístupov, pričom by uznala, že Čína je hlavným dlhodobým problémom pre stratégiu národnej bezpečnosti USA  – „postupujúcou hrozbou“ – ako to formuluje americké ministerstvo obrany – ale zároveň je aj iným druhom globálneho aktéra ako jej partneri z radov darebáckych štátov. Cieľom Washingtonu by preto malo byť dať čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi jasne najavo, aké kontraproduktívne a nákladné pre záujmy Pekingu  tieto nové vzťahy môžu byť. To znamená účinne čeliť Iránu, Severnej Kórei a Rusku v ich vlastných regiónoch, a tým Číne ukázať, že pripútanie sa k skupine porazených je sotva cestou ku globálnemu vplyvu.

Od vypuknutia konfliktu na Ukrajine sa Západ snažil izolovať Rusko prostredníctvom sankcií a diplomatického nátlaku. Napriek tomu Kazaň privítala hlavy štátov alebo vysokých predstaviteľov z 32 krajín vrátane štyroch nových členov bloku – Egypta, Etiópie, Iránu a Spojených arabských emirátov – ako aj mnohých ďalších krajín, ktoré majú záujem o členstvo, vrátane Turecka, vôbec prvej krajiny NATO, ktorá uvažuje o pristúpení. Prítomný bol aj generálny tajomník OSN Antonio Guterres. Udalosť svedčí o rastúcom vplyve globálneho Juhu – alebo globálnej väčšiny, ako to nazývajú Rusi – a jej hľadaní alternatívy k systému pod vedením USA. Približne 40 krajín je údajne na čakacej listine, aby sa pripojili, pričom Saudská Arábia a Indonézia prejavili vážny záujem, čo ďalej ilustruje rastúcu atraktivitu tohto „nezápadného klubu.“ Členstvo je zvodné pre tie národy, hľadajúce alternatívy k ekonomickým a finančným štruktúram ovládaným Západom, často obviňovanými z ohrozenia ekonomického rozvoja, sociálnej stability a národnej suverenity slabších krajín.

Len málo pamiatok lepšie vystihuje americkú vynaliezavosť, ktorá prekonáva svet. 13. októbra sa obrovská nosná raketa spoločnosti SpaceX rútila na okraj atmosféry, potom sa vrhla späť na Zem a bola úhľadne zachytená portálovou vežou, z ktorej len pár minút predtým vzlietla. Vďaka tomuto zázraku inžinierstva by sa veľké rakety mohli stať opakovane použiteľnými a prieskum vesmíru lacnejší a odvážnejší. Napriek tomu, rovnako ako štart bol svedectvom americkej spoločnosti, tak Elon Musk – zakladateľ SpaceX – zachytáva všetko, čo sa deje v jej politike zle. Vo svojej podpore Donalda Trumpa Elon Musk šíril dezinformácie o volebných podvodoch a hurikánoch a zosmiešňoval svojich oponentov ako idiotov so zlými úmyslami. Amerika tiež pokračuje v dosahovaní hviezdneho ekonomického výkonu, aj keď sa jej politika stáva jedovatejšou. V čase, keď sa republikáni a demokrati pripravujú na voľby, ktoré sa uskutočnia za menej ako 20 dní, ešte nikdy si navzájom viac tak nedôverovali a ani nezhodli sa. Môže sa na tomto pochmúrnom pozadí  udržať dych vyrážajúca americká ekonomika ?

Ukrajina obmedzila svoje vojnové ciele. Hoci je naďalej odhodlaná získať späť územia, ktoré zabralo Rusko za posledné desaťročie, bohužiaľ jej na to chýbajú ľudské zdroje, zbrane a podpora Západu. Nová stratégia Ukrajiny, ktorú minulý týždeň predstavil prezident Volodymyr Zelenskyj vedúcim predstaviteľom USA, spočíva v, tom, že požiada svojich spojencov, aby sa vojensky a diplomaticky posilnili  a priviedli Rusko k rokovaciemu stolu.  Západní diplomati a čoraz viac ukrajinských predstaviteľov sa prikláňajú k názoru, že zmysluplné bezpečnostné záruky by mohli byť  základom pre vyjednanú dohodu, v ktorej by si Rusko ponechalo faktickú, ale nie právnu kontrolu nad celým ukrajinským územím alebo jeho časťou, ktoré v súčasnosti okupuje.

Stretnutie prezidenta Volodymyra Zelenského s bývalým prezidentom Donaldom Trumpom – hoci neviedlo k ničomu konkrétnemu – bolo rozumným krokom oboch strán. V prípade Zelenského to bolo uznanie očividného faktu, že Trump môže vyhrať v novembrových voľbách a potom bude pre Zelenského zúfalo dôležité mať s ním nejaký pracovný vzťah. Trumpa malo stretnutie ochrániť pred obvineniami, že je Putinovým spojencom, a tiež išlo o uznanie jednoduchej pravdy, že ak bude zvolený a bude chcieť presadzovať ukončenie vojny na Ukrajine, bude sa musieť vysporiadať so Zelenským. Pokiaľ ide o Zelenského „ Plán víťazstva,“ neexistuje žiadna šanca na úspech. Ukrajina nemôže vyhnať Rusko z celého – alebo s najväčšou pravdepodobnosťou žiadneho – územia, ktoré Rusko zabralo od roku 2014. Naopak, teraz je to ukrajinská armáda, ktorá pomaly ustupuje z Donbasu. Skutočnou otázkou je, či Zelenskij a ukrajinská vláda teraz sami tomuto plánu veria – a ak nie, prečo ho stále presadzujú.