Rozpad usporiadania sveta po roku 1945 naberá na obrátkach. V mimoriadnych scénach na pôde OSN sa tento týždeň Amerika postavila na stranu Ruska a Severnej Kórey proti Ukrajine a Európe. Pravdepodobný nový nemecký kancelár Friedrich Merz varuje, že do júna môže NATO zaniknúť. Rýchlo sa blíži svet, v ktorom veľmoci uzatvárajú dohody a šikanujú malé mocnosti. Trumpov tím tvrdí, že jeho uzatváranie dohôd prinesie mier a že po 80 rokoch, keď sa Amerika nechala uniesť, premení svoje veľmocenské postavenie na zisk. Namiesto toho sa svet stane nebezpečnejším a Amerika slabšou a chudobnejšou. Svetový poriadok vás možno nezaujíma – ale on sa zaujíma o vás. Americký prístup Dona Corleoneho sa prejavil na Ukrajine. Po tom, čo americkí predstavitelia pôvodne požadovali 500 miliárd dolárov, uspokojili sa s hmlistou dohodou o spoločnom štátnom fonde na rozvoj ukrajinských nerastných surovín. Nie je jasné, či Amerika na oplátku ponúkne bezpečnostné záruky.

Pred avizovanými rozhovormi amerického a ruského prezidenta o osude Ukrajiny žiada sa pripomenúť vyjadrenie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý v nedávnom rozhovore s britským novinárom Piersom Morgannom na jeho otázku, čí by Ukrajina bola napadnutá v roku 2022, keby sa v 90. rokoch nevzdala jadrových zbraní, odpovedal, že by Putin ju nikdy nenapadol: „…nenapadol, pretože som si istý, že by dostal príslušný signál. A ísť do jadrovej vojny je nesprávne, je to zničenie tohto sveta. Nezvládol by to, bál by sa svojej spoločnosti.“ Po rozpade Sovietskeho zväzu však väčšina západných pozorovateľov chcela, aby sa Ukrajina čo najskôr zbavila jadrových zbraní. Z tohto pohľadu – ktorý vyjadril americký prezident Bill Clinton – by Európa bola stabilnejšia, ak by sa Rusko stalo „jediným nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu s jadrovými zbraňami.“ Spojené štáty a ich európski spojenci tlačili na Ukrajinu, aby odovzdala všetky jadrové zbrane na svojom území Rusom, ktorí to prirodzene považovali za vynikajúci nápad.

Pruský generál a vojenský analytik Carl von Clausewitz vo svojom diele „O vojne“ – ktoré vyšlo až po jeho smrti zásluhou jeho manželky – napísal, že „vojna je oblasťou neistoty; tri štvrtiny faktorov, na ktorých je založená činnosť vo vojne, sú zahalené do hmly väčšej či menšej neistoty. Vyžaduje sa citlivý a diskriminačný úsudok, kvalifikované spravodajstvo, ktoré dokáže vycítiť pravdu.“ Po stáročia neschopnosť vidieť cez zmätok boja situáciu – metaforicky nazývaná „vojnová hmla“- bola samozrejmosťou. V súčasnosti už nie. Frontové línie vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou sú teraz presýtené sledovacími dronmi, ktoré v reálnom čase prenášajú videozáznamy. Každý môže vidieť takmer všetko. Armády musia riešiť, ako bojovať na takzvanom transparentnom bojisku. Sledovanie je viacvrstvové. Orbitálne satelity skenujú Zem z vesmíru. Taktické drony majú dosah 200 km a viac. Menšie pozorovacie drony odovzdávajú pozorovania operátorom dronov s pohľadom z prvej osoby (FPV), ktoré nesú malú muníciu na útok proti vojakom na zemi. Ak sa používa termovízna kamera, vojaci sa dajú spozorovať aj v noci.

Európa verí, že je pripravená na Donalda Trumpa 2.0. Po tom, čo európski politici prežili jednu Trumpovu administratívu, veria, že majú recept na to, ako prekonať jej opakovanie. Ich sebadôvera je však neopodstatnená. Európa, ktorá sa zameriava na nesprávne ciele a rozptyľuje sa politickými krízami, nie je ani zďaleka pripravená na výzvy spojené s Trumpovým druhým funkčným obdobím ako prezidenta USA. Najzávažnejšie je to, že európski byrokrati si ešte neuvedomili naliehavosť a rozsah zmien, ktoré budú potrebné vo vojenských výdavkoch a stratégii. Úplatky a lichôtky môžu Trumpa dočasne upokojiť, ale nič z toho pravdepodobne nezmarí jeho plány na presun vojenských záväzkov USA z Európy. Európa sa môže čoskoro ocitnúť v situácii, keď jej bude chýbať americká bezpečnostná prikrývka a aj vlastná životaschopná alternatíva.

Keď sa tím amerického prezidenta Joea Bidena pre národnú bezpečnosť pripravuje na odchod, jedna z jeho hlavných zahraničnopolitických stratégií čelí ničivým útokom. Čoraz viac kritikov tvrdí, že súčasná zúfalá situácia na Ukrajine je čiastočne výsledkom Bidenovho bojazlivého prístupu k pomoci Kyjevu brániť sa proti ruskej invázii. Administratíva sa v nadmerných obavách z rozpútania tretej svetovej vojny vyhýbala rýchlym a rozsiahlym presunom zbraní, ktoré by mohli v kľúčových momentoch zmeniť priebeh vojny. Odhliadnuc od diskusií o zásobách zbraní, logistike, výcviku a účinku rôznych zbraňových systémov na bojisku, hlavným tvrdením je, že Bidenov tím sa zbytočne nechal odradiť od odvážnejšej akcie hrozbami ruského prezidenta Vladimíra Putina.